Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Róbert Róm |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | III. nedela pôstna. Viera predtým — nevera teraz |
| Text článku : | „Každé kráľovstvo proti sebe rozdelené spustne, a dom na dom padne." Lc. 11, 17. Každý človek sám o sebe tvorí malý svet. A ako sa človek dostane do rozporu so svojím svedomím zneužívaním svojej slobody, ako človek stratí oblažujúcu tichosť a pokoj, — tak aj spoločnosť ľudská, ak odhodí úzdu zákona, vrhá sa tým do istého nešťastia a vyplnia sa na nej slová nášho drahého Spasiteľa: „Každé kráľovstvo proti sebe rozdelené spustne a dom na dom padne!" A tak je to! Kde sa bezuzdnosť sprieči predstavenstvu, vrchnosti i zákonu, kde nechce nikto poslúchať a každý prináša obetu len svojej sebeckosti, kde každý má pred očami len svoj vlastný záujem a kde rozhoduje nie triezvy rozum, ale rozbúrené srdce, kde dnes dvíhajú predstaveného, aby ho zajtra tí istí shodili, kde je viera a náboženstvo výborným prostriedkom k posmechu, kde je mravnosť len maskou, aby mohol byť Boh skôr vysmiaty, tam iné nemožno očakávať, ako veľkú a nesmiernu katastrofu, tak ako to čítame v Písme sv.: „bezbožní vykorenení budú so zeme a ktorí páchajú neprávosť, budú s nej vyvržení." Prov. 2, 22. Všimnime si, dr. v Kr., aký je v tomto ohľade dnešný svet. Ako stoja krajiny, štáty, mestá v tomto ohľade? Nuž veru mnohé z nich nie ináč, ako starodávny Babylon, Jeruzalem, Rím, ktoré tak blízko stály k úplnej svojej skaze! .. ." Odovzdajte teda čo je božie, Bohu..." a „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť." Mt. 22, 21—6, 33. Toto sú jasné rozkazy najväčšieho zákonodarcu J. Krista. Našou úlohou je teda, aby sme sa chovali k Všemohúcemu s úctou, vďačnosťou a láskou na znak toho, že Ho uznávame za svojho Stvoriteľa, najvyššieho Pána, najspravodlivejšieho Sudcu a najláskavejšieho Otca. Druhou našou povinnosťou je, aby sme mali ustavične pred svojimi očami večnú blaženosť a aby každá naša snaha smerovala k uskutočneniu mravného dobra. A už teraz, či hľadíme na zbožnosť, či hľadíme na mravnosť, veď obe sú príbuzné, kedyže upádaly obe tieto čnosti viac, ako práve dnes? Alebo voči náboženstvu kedy boly studenejšie, chladnejšie ľudské srdcia? Kedy obracali ľudia menej pozornosti na svoje večné spasenie a kedy boly vo väčšom vyhnanstve svedomie a čnosť, ako práve v dnešných časoch?!... Kedysi ako pútnik, ktorý zablúdil v tmavej noci a hľadal správnu cestu túžobne, práve tak túžili a usilovali sa ľudia o pravé poznanie Boha. V našich časoch žiaľbohu mnohým je to všetko jedno, či jestvuje Boh, alebo nie. Kedysi ani popravisko, ani meč kata nevedely prinútiť pravých kresťanov, aby sa hanbili za svoju vieru, aby ju vysmiali, alebo aby zapreli svojho Boha, teraz stačí malé a nepatrné pokušenie a mnohí sú ochotní zapredať i svojho Boha. No a ak k tomu všetkému kynie ešte aj nejaký osoh, hodnosť, vyznamenanie, vtedy Ty, všemohúci Bože, môžeš zostať sám pre seba, lebo človek Ťa viac nepotrebuje, zaprú ťa aj vlastné tvoje deti. Kedysi viera a náboženstvo bolo najväčším pokladom človeka, teraz je to u mnohých ľudí to najlacnejšie. Len aby vraj bol človek poctivým, — tak hovorí dnešný svet. Môže to byť aj 2id, Turek, neznaboh, alebo hoci aj pohan, — len nech je poctivým človekom. Ó Ježišu Kriste, učiteľu celého sveta, Ty si voľakedy hlásal: „Kto neuverí, bude zatratený" Mc. 16, 16. a dnes už podľa učenia sveta nie je potrebné veriť, len poctivým človekom byť, ako keby mohol byť poctivý voči ľuďom ten, kto je nie poctivý voči Bohu . . . Ale všimnite si, drahí v Kr., aj mravnosť. Áno, všimnime si snahy a ciele, za ktorými uteká dnes celé človečenstvo. Každý národ si ctí svoj jazyk, ako svoju relikviu a usiluje sa tento svoj jazyk, túto svoju reč vybrúsiť, vzdelávať, aby bola pekná, všade ju rozšíriť, aby bola aj mocná; potom stavia cesty, mosty, lode, aby kvitol obchod, stavia tiež pre umenie krásne paláce, opery, divadlá, aby sa spoločenská jemnosť čím viac vyvinula, pestuje a zošľachuje aj zvieratá, hlavne kone, pracuje na rozvoji remesiel, hospodárstva, — toto sú asi tie veci, o ktoré sa národy, štáty, krajiny najviac starajú, ktorými sa najviac zaoberajú. Kto by sa nevedel tešiť rozkvetu svojej krajiny, svojho národa, svojho štátu? Kto by nebol povďačný tým, ktorí na tomto rozkvete pracujú? Sú to ciele pekné a šľachetné. Ale, žiaľbohu, my dobre vieme zo skúsenosti, že kým je reč pestovaná, zatiaľ čnosti ležia úhorom, kým sú cesty opravované, zatiaľ na cestu, ktorá vedie do blaženosti večnej, ľudia neobracajú svoju pozornosť a že veru práve táto cesta — vedúca do večného života — potrebuje súrnej opravy, to nám najlepšie dosvedčí hlas volajúceho na púšti: „pripravujte cestu Pánovi, urovnajte mu chodníky" Lc. 3, 4. Skusujeme žiaľbohu aj to, že kým sú kone zošľachťované, zatiaľ tým viac divie mládež a kým sú rieky regulované, zatiaľ majú voľný tok bezuzdné náruživosti a tak divadlá sa stávajú chrámom hriešnej radosti a opravdivé chrámy zase miestami, na ktorých sa ľudia len nudiť vedia. Veru duch dnešnej doby sa v mnohom protiví sv. Písmu: „Každá duša nech je poddaná vyšším vrchnostiam, lebo nieto vrchnosti, iba od Boha . . . Preto treba sa podrobiť, nielen pre trest, ale i pre svedomie" Rom. 13. 1—5. A čože možno v našich dobách zriedkavejšie vidieť, ako práve vďačnú a úprimnú poslušnosť voči predstaveným a vrchnostiam?! Či i dnes mnohí nenávidia práve tak svetskú, ako aj cirkevnú vrchnosť? Či nezískava vždy viac a viac pôdy pohyb, ktorý chce povaliť tak moc predstavenstva ako aj platnosť zákonov? Či nevidíme ľudí, vlkov to v ovčom rúchu, ktorí štvú celé národy a štáty? „Ste povolaní na slobodu bratia" Galat. 5, 13, — toto hovorí sv. Pavol, ale sv. Peter k tomu pridáva: „Ako slobodní a nie takí, ktorí majú slobodu na zásteru zlosti" I. Petr. 2, 16 a či sa týchto slov drží dnes človečenstvo? Veď či bola voľakedy vhodnejšia doba na to, aby heslo slobody bolo viac zneužívané? Veľmi, veľmi sa protiví dnešná doba tým zákonom, ktoré obsahuje Písmo sv. Berme si preto túto vec k srdcu, nehľadajme úmyselne nebezpečenstvo, lebo: „Kto miluje nebezpečenstvo, zahynie v ňom" Sir. 3, 27. Nehnevajme Boha, vráťme sa k čistej úprimnej viere našich predkov, áno nepodnecujme Boha, lebo ľahko môže vyplniť svoju hrozbu, ktorú čítame v knihe Prísloví: „Pohŕdali ste všetkou mojou radou a na moje dohovárame ste nedbali, preto aj ja smiať sa budem z Vášho zahynutia a posmieval: sa Vám budem, keď prídu na Vás tie veci, ktorých ste sa báli". I, 25, Amen. |