Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Róbert Róm: |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 6 |
| Názov článku : | XIII. nedeľa po sv. Duchu.O milosrdenstve Božom. |
| Text článku : | „Iďte, ukážte sa kňazom. I stalo sa, keď išli, očistili sa“. (Lc. 17, 14.) Neďaleko od hraníc Samaritánska a Galilejska, blízko istého mestečka bolo niekoľko podivných brlohov. Hoci kraj bol husto zaľudnený, polia a záhrady na okolí kvitly, predsa to miesto zostávalo pustým, opusteným a prázdnym. Noha ľudská ta nevkročila. Vyzeralo to, ako opravdivý cintorín, v okolo stojacích jaskyniach bývalý opravdivé živé mŕtvoly, ľudia nakazení najhorším morom, ktorý sa volá prašinou — malomocenstvom. Odtrhnutý od svojich rodín, od svojich príbuzných a priateľov ako aj známych, ba od každej živej bytosti, želali si vrúcne smrť, — ale tá neprichádzala. Umierajú pomaly, ale iste. Pri poslednej hodine nepoteší ich otec, ani matka, nebudú sa lúčiť od nich dietky, ľudia utekajú od nich pre hrozný zápach už teraz, kým sú živí a utekať budú od nich aj po smrti. Ich nepochované mŕtvoly budú tlieť pod šírym nebom. Každý chorý človek je úbožiakom, ale myslím, väčšieho úbožiaka niet, ako je malomocný a prašivý. Celé telo a tvár pokrytá vredmi, mäso za živa odpadáva, dych páchne a svojím pachom odháňa ľudí, hlas vypovedáva službu, nohy slabnú, — celý človek za živa umiera. U nás v Európe je to zriedkavá choroba, ale tým častejšia je v horúcich krajinách Ázie, Afriky, Číny, Japonska, Egypta, Indie, Etiópie, Konga, Abesínie a Brazílie. Túto chorobu volajú aj striebornou chorobou, lebo sa obyčajne začína na kožke. Tam tvorí široké škvrny, koža stráca citlivosť, tvoria sa uzly, ktoré zohyzdia ľudskú tvár až do nepoznania, očné mihalnice odpadnú, z perí vyteká sbieranina, nos opuchne a človek nevyzerá človekom. Človek pomaly, ale iste hnije. Opuchliny sa otvárajú, rany hnijú a páchnu nielen pre druhého, ale aj pre seba samého, odpadávajú mu prsty, ruky, nohy, oči sú otvorenými ranami, — a takýto človek je ozaj živou mŕtvolou. Vzduch, ktorý obklopuje takéhoto chorého, sa nedá dýchať, jazyk sa sosbiera, napuchne a tak často zadusí chorého. Takto sa trápia títo úbožiaci 10, 20, 30 rokov, kým ich dobrotivá smrť nevyslobodí z týchto neznesiteľných múk. Preto ich už za čias Spasiteľa odlučovali, oddeľovali a uzavierali. Potraviny im doniesli za dedinu, ale do dediny ich nepustili, kým nedostali od kňaza lístok, že sú zdraví, — ale to sa stalo z milióna jednému. A vidíte, dr. v Kr., desať takýchto živých mŕtvol dnes P. Ježiš uzdravil. Ako dobrí kresťania iste máme súcit s týmito prašivými, ako aj s každým chorým človekom. Ale vidíte, sú medzi nami ľudia, ktorí si sami pustošia zdravie, plytvajú telesnými silami, a to robí hriech. Boh nám dal telo, ale nezabudnime, že je to majetok Boží. Telo naše je príbytkom nesmrteľnej duše a rámcom, do ktorého je vsadená ako obraz Boží nezničiteľná ľudská duša. Aj sv. apoštol hovorí, že vo svojich hlinených nádobách nosíme drahocenný poklad. Táto hlinená nádoba je ale sídlom Ducha sv. a podľa sv. Písma, apoštolských listov a slov Kristových bude raz vzkriesená a preto je skutočne potrebné, aby sme sa aj o svoje telesné zdravie starali. Samé sv. Písmo tvrdí, že telesné a duševné zdravie je viac, ako zlato a striebro: „Lepšie sa má chudobný zdravý a silný, ako bohatý slabý a trápený nemocou. Zdravie duše vo sv. spravodlivosti je lepšie, ako všetko zlato a striebro, a zdravé telo je nad nesmierne bohatstvo. Niet bohatstva nad bohatstvo zdravého tela“. (Sir. 30, 14—16). Mnohí z nás, dr. v Kr., nemajú toľko majetku, aby do svojho príbytku mohli nakúpiť drahý nábytok, zrkadlá, obrazy a záclony. Ale jednu vec si môže dovoliť aj najchudobnejší človek, a to je čistota. Čistota nás nič nestojí a predsa je najkrajšou ozdobou nášho príbytku. Druhou vecou je poriadok. Kde niet poriadku, tam niet ani zdravia. Ľúto je počúvať človeku o gazdinej, ktorá podáva jedlo raz o jednej, druhý raz o druhej, inokedy zas o tretej hodine. Čeľaď takto zle opatrená nedodrží hodinu práce, gazda pri takomto neporiadku ide si odpočinúť do krčmy, navykne na pitie a nešťastie je v dome hotové. Striedanie práce a odpočinku má tiež veľký význam pre ľudské zdravie. Bez telesnej práce odumierajú svaly, chradne telo a stáva sa korisťou najrozličnejších chorôb. Kto nepracuje, nech ani neje — hovorí sv. apoštol. — Ale oddych v deň sviatočný a nedeľný tiež treba zachovať, lebo kto neposlúcha Boha, padne do rúk lekára. No a striezlivosť v jedení a pití je ďalšou podmienkou telesného a duševného zdravia. Striezlivosť je matkou všetkých ctností a najlepším lekárom. Dnes už aj v bohatých domoch žijú napr. podľa predpisov doktora Lahmanna a požívajú mnoho zeleniny, múčnych jedál a mlieka. A bývalý americký prezident Wilson, alebo terajší švédsky kráľ nehanbí sa abstinencie, — nepije alkoholický nápoj. Prečo toto všetko spomínam, dr. v Kr. shr. ? Pozrite sa na tú obrovskú starostlivosť Božiu a na tú neopisateľnú lásku, akou nás miluje Boh. Už prvý človek ako neposlušné dieťa opovrhol rozkazom dobrotivého Otca, ako neverný služobník sa postavil proti svojmu Pánovi, ako poddaný vzbúril sa proti svojmu najvyššiemu rozkazovateľovi. Boh ho za to tresce, ale otcovsky, ešte aj pri tom treste mu sľubuje Vykupiteľa a tak spolu so sv. Augustínom musíme zvolať: „Ó šťastný hriech, ktorý si nám priniesol tak mocného a veľkého Vykupiteľa !“ V dobe Noema prišiel krutý trest — potopa, ale Boh čakal celé stáročia a ani tak nezničil ľudstvo úplne. Prichádza Sodoma a Gomorha a spravodlivý Boh chce obe mestá ušetriť, ak sa nájde v nich aspoň desať spravodlivých. K hriešnemu kráľovi Dávidovi posiela proroka Náthana. Hriešne mesto Ninive činí pokánie a tak sa zachraňuje. Za štyritisíc rokov sa vznášalo milosrdenstvo Božie nad hriešnou zemou. A najkrajším vzorom milosrdenstva bol sám Syn Boží. On bol dobrým pastierom, ktorý sa obetoval za svoje ovce. Rozpamätajte sa na Jeho podobenstvo o sluhovi, ktorý bol dlžný desaťtisíc hrivien. Podobenstvo o kiíkole a pšenici jasne hovorí o Božej trpezlivosti. Robotníkom aj o jedenástej hodine prichádzajúcim vypláca plnú mzdu. Neužitočný strom nenechá hneď vyťať, ale znovu ho musia ošetriť a poliať. Jeho láska prekypuje pri milosrdnom Samaritánovi, no a o márnotratnom synpvi ani nehovorím ! Jeho radosť je väčšia nad jedným hriešnikom pokánie činiacim, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí pokánia nepotrebujú ! Skutkami dokazuje, že skutočne odpúšťa hriešnikom. Odpúšťa hriechy porazenému, odpúšťa človekovi, ktorý bol za 38 rokov chorý, odpúšťa mestám, na ktoré apoštoli svolávali oheň a síru. Hriešnika Matúša prijíma za apoštola, v dome Zacheja mýtnika stoluje a odpúšťa mu hriechy, odpúšťa hriechy a chráni od ukameňovania cudzoložnicu, odpúšťa hriechy Márii Magdaléne a pri studni Jakubovej odpúšťa hriechy Samaritánke. Odpúšťa trojnásobnú zradu Petrovi a činí ho svojím námestníkom na zemi. Odpúšťa lotrovi a modlí sa s kríža za svojich nepriateľov. Nuž, dr. v Kr., nekonečne nás miluje Boh, i keď sme stromom neužitočným, i keď sme robotníkmi, ktorí prichádzajú poslední do vinice. Boh nás čaká vo dne v noci a vždy nás radostne prijme do práce, či sme mladí, alebo starí, či sme chorí alebo zdraví. Pristúp, kresťane, bližšie a pozoruj. Ruky Kristove sú dosiaľ rozpäté, chcú ťa prijať, ako márnotratného syna. Oči Jeho sú zaliate krvou, ale s láskou pozerajú na teba. A tá hlava tŕním korunovaná myslí tiež na teba. Smädné ústa ťa volajú. Božské srdce je prebodnuté, aby lepšie a istejšie odpustilo tvoje hriechy. Milióny hriešnikov očistila Kristova krv, milióny svätých zachránil On svojím krížom. Milióny hrešnikov zachránil svojím láskavým hlasom. Každý úd Jeho tela, každá kvapka Jeho krvi volá k tebe: „Lebo veľké je až po nebo milosrdenstvo, a až po oblaky tvoja vernosť“. (Ž. 107, 5). Amen. (Použité myšlienky Jaroslava Karmelského Č. Kaz. 11 p. 236.) XIV. nedeľa po sv. Duchu. Vďaka za dar Boží. Bratia a sestry ! Dnešného dňa sa chceme zvláštnym spôsobom poďakovať Pánu Bohu za šťastlivo skončenú žatvu. Boli sme neraz v obave, že ľadovec nám zničí našu nádej, ale šťastlivo sa všetko dostalo domov. Ba mali sme tohto roku také krásne počasie pri žatve, že je to veru až zriedkavé. Netreba bolo dlho sušiť alebo sa strachovať, že pokosené zhnije. Krásne počasie trvalo skoro celý čas, takže všetko ste mohli bez zvláštnych ťažkostí sviezť do stodôl. A preto obetujme Mu túto svätú omšu ako obetu vďaky. Potom na konci vrúcnym „Teba Boha chválime“ ešte raz poďakujme sa za dary, ktoré nám Pán Boh dal. (Iný začiatok: Sme po žatve už dávnejšie. Pán Boh požehnal peknú úrodu. A je nám toho veru aj potrebné. Dnes sme sa naučili viac si ceniť tento Boží dar. Nielen u nás je to tak, ale v každom kraji a štáte, lebo vojnové pomery všade naučily ľudí myslieť vážnejšie, aspoň v tom ohľade. Vždy sa tešil roľník, keď mal peknú úrodu, keď videl, ako to na poli všetko krásne rastie a zreje, ale v týchto rokoch sa teší omnoho viac: lebo tam rastie jeho výživa a tam rastie jeho zlato.) Ale nech je nám toto aj poučením pre život. Nuž spomnite si na zrná, ktoré ste zasiali do zeme, už aj tohto roku, aby ste mali zase čo kosiť na budúci rok. Zasiali ste zrno, z ktorého má povstať steblo a klas s novými zrnkami. Miesto jedného zrnka, keď je dobrá úroda, je aj viac než 30 zrniek na jednom klase, a vyrastie niekedy aj viac klasov z jedného zrnka ! No, mohlo sa stať, že by aj nič nebolo bývalo ... Mohol prísť ľadovec a zničiť všetku úrodu, ale predsa vy ste na to nedbali, lebo viete, že by sme nemali čo jesť, keby sme sa príliš báli nebezpečenstva. Vy zasejete znovu a znovu zrno do zeme, aby z neho vyrástlo nové steblo, nový klas s mnohými novými zrnkami ! Toto je Božia moc, ktorá dáva rásť novému životu, to je Božia moc, ktorá sa javí v celej prírode, je to Božia stvoriteľská sila, ktorá vždy tvorí nové a nové stvorenia ! Ale na jedno nesmieme zabúdať: To semeno, ktoré ste zasiali do zeme, odumrelo vlastne. Ono muselo zomrieť, aby mohlo svoj život dať novým semenám. Z tohto zrnka vyrástly korienky a vyrástly prvé lístky, a tak bol daný život novej rastlinke, ktorá donesie klas a nové zrná ! ... Keby toto zrnko nebolo sa premenilo na korienky, lístky a steblo, veru nebolo by ani nového klasu, neprirástlo by vám ani pšenice, ani iného zbožia ... Keď tak idete polom a vidíte, že sa zelenie ozimina, spamnite si na to, že tieto zelené lístky sú vlastne tie zrnká, ktoré ste zasiali do zeme. A keď tak o tom hovoríme, príde nám na myseľ to, čo povedal Pán Ježiš pred svojou smrťou: „Keď pšeničné zrnko nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo. Ale keď odumrie, prináša hojnú úrodu. Kto svoj život miluje, stratí ho, naproti tomu ten, kto svoj život na tom svete nenávidí, zachráni si ho pre večný život. Kto mi teda chce slúžiť, nech ma nasleduje...“ To, čo vidíme v prírode, a slová Pána Ježiša sú pre nás veľmi poučné: keď zrnko nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo. Nebude nového života, nastane pomaly smrť ! Tak je to so zrnkom a tak je to všade. Tak je to aj v našom živote s nami ľuďmi. Kde sa neodumiera v práci a plnení povinností, tam prestáva ozajstný život, tam nastáva len živorenie a pomalá smrť. To platí pre každého človeka. Každý človek má svoje povinnosti. Ak tieto povinnosti zradí, zrádza vlastne nový život, ktorý má povstať z jeho práce a povinností. Milí rodičia ! Táto veľká pravda, ktorú vyslovil Pán Ježiš porovnaním so zrnkom pšeničným, platí predovšetkým o vás. Častejšie ste sa už iste požalovali na svoje dietky, že máte s nimi toľko trápenia, že nemáte voľnej chvíľky, ale stále musíte pracovať; stále a stále doliehajú na vás rôzne povinnosti a starosť, aby ste vyživili a dobre vychovali svoje dietky. A veru nie je to ľahká vec, či pre otca alebo pre starostlivú matku, starať sa o viaceré drobné deti. Vždy niečo treba. Veď koľko len nocí musí obetovať matka svojim deťom, koľko ráz ju zobudia. Nemá skoro nijakej slobody, ale je zaťažená svojimi povinnosťami. Potrebovala by neraz odpočinku, a veru niekedy ani to nemá času. A koľko sa musí otec napracovať, aby všetky deti maly čo jesť a maly sa do čoho poriadne obliecť. Všeličo si musí odrieknuť pre dobro svojich detí. Toto všetko je odumieranie, podobné tomu odumieraniu, aké sme videli pri zrnku, ktoré ste zasiali do zeme. Toto je zomieranie pre svoje deti. Toto zomieranie nie je ľahké, to vieme sami, zomieranie v práci a povinnostiach ! Toto dokáže len opravdivá láska a toto dokáže len človek, ktorý nie je nakazený zhnitým pohanským názorom, že človek sa musí len čím viac šetriť a čím viac pre seba samého rozkoší pripraviť ! Ale toto zomieranie prinesie aj hojnú úrodu. Lebo, moji drahí, taký otec a taká matka, ktorí vykonali svoje povinnosti, už tuná na zemi dostanú svoju odmenu. Nezostanú sami: Ich život nebude prázdny. V ich srdciach bude vedomie, že vykonali svoje povinnosti dobre, a toto vedomie, že prijali od Pána Boha všetky dietky, ktoré im chcel dať, a že ich svedomite vychovali, toto vedomie ich bude blažiť. Ich svedomie bude čisté a nebudú ľutovať, že sa napracovali, lebo vedia: keď aj sa narobili, keď sa aj napracovali cez mnohé roky, keď sa aj v tej práci zodrali, že zostanú tu na zemi ich dietky, ktoré ponesú ich život ďalej. Ich odchod s tohto sveta bude ľahký, lebo si pôjdu po odmenu za svoju prácu. Takí rodičia si pôjdu teraz po nový život: cez svoj pozemský život odumierali v práci a povinnostiach, a teraz im Boh dá večný šťastný život: Každý krok, každá hodina práce a povinnosti bude započítaná a odmenená. Neodumierali nadarmo: Tuná zanechávajú nový život a sami dostanú pre seba večne šťastný život! Takto robia dobrí kresťanskí manželia, ktorí žijú tak, ako to Pán Boh žiada. Ale za našich časov sa šíri iná náuka. Je to náuka, ktorá učí ľudí, ako sa majú svojim povinnostiam vyhnúť, ako si vraj môžu život spríjemniť. To je pohanská náuka, ktorá vraj chce manželom zlepšiť postavenie a preto ich učí, ako majú vraždiť vlastné nenarodené deti. Je to strašná diablova náuka ! Lebo je to vražda i vtedy, keby toto dieťa žilo pod srdcom matky čo i len jeden deň alebo len jednu hodinu, alebo len jednu chvíľku. Je to strašná vražda, vražda nevinných nenarodených detí vlastnými matkami. Ako sa vyhýbame vrahovi, ktorý niekoho zabil. Hoci sa to už dávno stalo, predsa ako by čosi zostalo na tomto človekovi. Ach, a čo by ste povedali, keby tým vrahom bola vlastná matka, ktorá rozmyslene zabila svojho syna alebo dcéru, či už zarezala alebo otrávila alebo nejakým iným spôsobom to učinila ? Či by ste sa nezhrozili na tým strašným zločinom? Celá obec by o tom hovorila ! Až hrôza na to len pomyslieť ! A, moji drahí, nemýľme sa ! Toto robí každá matka, ktorá vraždí svoje dieťa nenarodené ! Takouto vrahyňou je každá matka, ktorá rozmyslene zničí svoje dieťa pod srdcom, nech to už urobila hocijakým spôsobom ! Je to jedno, či toto dieťa už malo úplne ľudský výzor, alebo ešte nie: bol to už človek s telom a dušou; keď aj telo nebolo ešte do všetkých podrobností vyvinuté, ale v tomto tele bola už nesmrteľná duša, ktorá nepokrstená musela odísť pred súd Boží. Tam na druhom svete budú čakať rodičov deti, ktoré oni povraždili ešte predtým, než by sa boly narodily, tam budú žalovať na otca a na matku, že im nedali sa narodiť a byť pokrstenými ! . . . Telo matky malo byť ich ochranou a prvou kolískou a stalo sa hrobom ! Moji drahí, len si to dobre uvážme všetko a sami uvidíme, že je to niečo strašného a neľudského. Neľudská je každá vražda a to tým viac, keď je to vražda vlastného dieťaťa vlastnou matkou, vražda úplne bezbranného stvorenia. Osoba, ktorá ho počala, ktorá mu dala život, ktorá mala byť jeho ochrankyňou, tá osoba ho vraždí... Je to zločin, a nič človeka neospravedlňuje, aby sa smel toho zločinu dopustiť, ani chudoba, ani pohoršenie, ani hanba, a tým menej vlastné pohodlie, nič neoprávňuje matku, aby smela zabiť dieťa pod svojím srdcom. Túto vraždu tresce aj Cirkev vylúčením z Cirkvi matku a všetkých tých, ktorí boli zúčastnení na tejto vražde, ak sa táto vražda skutočne podarila. A obyčajný kňaz nemôže ani dať rozhrešenie takýmto. — Bratia a sestry ! Keď si uvážime veľkosť tohto zločinu, veru som presvedčený, že matka, v ktorej ešte žije ľudský cit, nikdy sa na také niečo nedá naviesť a radšej znesie ťažkosti a trápenia, radšej bude dvojnásobne pracovať, ale nedá zničiť nový život pod svojím srdcom. Takisto ani jeden otec nebude tak nesvedomitý, že by matku nútil na takýto zločin a zradu povinností ! Boh je mocný, že raz dá hojnú odmenu tým, ktorí vedeli obstáť aj v ťažkostiach ! Bratia a sestry ! Aj iným spôsobom sa hreší proti vôli Božej v živote manželskom. Tak, že tí, ktorí majú prijať od Boha dar nového života, vôbec ho neprijmú, nedopustia jeho počatie. Boh ustanovil stav manželský, aby ľudia prijali od Boha dar detí. Boh sám dal manželom a ľuďom vôbec stvoriteľskú silu. Boh vložil sám lásku a vzájomnú príťažlivosť do ľudských sŕdc. Boh pripojil určitú rozkoš k stvoreniu nového človeka. A šťastní tí manželia, ktorí vo všetkom žijú podľa vôle Božej. Ale nerobia dobre tí manželia, ktorí sa usilujú vyhnúť svojim povinnostiam. Robia to takým spôsobom, že chcú využiť rozkoš, ale nechcú prijať od Boha dar dieťaťa, ktoré im Boh dáva ako záloh vzájomnej lásky, a všelijakými prostriedkami zabraňujú počatiu nového človeka. Nie je tuná miesto, aby sme hovorili o tých rôznych prostriedkoch. Ale stačí nám povedať hlavnú pravdu: Koľko ráz využívajú manželia rozkoše, ale zabraňujú hocijakým spôsobom tomu, aby im Pán Boh dal dar nového života, toľko ráz sa dopúšťajú ťažkého hriechu, previňujú sa proti svojim povinnostiam a proti vôle Božej. Veru, Boh chce od vás, milí manželia, aby ste prijali od Neho dar nového života. Neobťažujte si svedomie nijakým hriechom, ale prijmite od Boha všetky starosti a trápenia, ktoré vám On dá. On vám dá sily, aby ste to všetko zniesli. Budete sa viac trápiť, budete musieť viac pracovať, ale budete mať srdce a svedomie spokojné a čisté. Ten život vás bude tešiť, lebo budete mať sladké povedomie, že ste sa neodtiahli od svojich povinností, že ste nezradili vôľu Božiu. A nie sú šťastné tie rodiny, ktoré zradily vôľu Božiu ! Nie sú šťastné ! Niečo tam chýba. Chýba tam dar Boží, dar detí, ktoré tieto rodiny zradným spôsobom neprijaly. A jak často v takýchto rodinách prichádza vzájomná zrada, najprv zradili manželia svoje povinnosti a potom zradili seba samých ! Len sa podívajte, či z tých jedináčkov vyrástli dobrí a súci ľudia do života ! Len sa podívajte, akí sú nešťastní rodičia a manželia, keď im ten jedináčik zomrie, akí sú opustení, akí sú sýti seba samých ! Dobre sa podívajte ! A uvidíte, že vy, ktorí ste nezradili povinnosti, už aj tu na zemi ste dostali odmenu. Keď aj vaše deti nie sú täk bohaté, keď aj nedostane sa im veľké dedičstvo, ale dali ste im dobrú výchovu, a tak ste im dali dosť, čo im stačí pre život ! Vy ste odumierali v plnení svojich povinností, ale zanechávate tuná nový život a večný život dostanete sami, keď ste boli vernými plniteľmi kresťanských povinností ! Bratia a sestry ! Keď zrnko pšeničné nespadne do zeme a neodumrie, zostane samo. Ale keď padne do zeme a odumrie, prinesie hojnú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, kto nenávidí svoj život na zemi, dostane večný život. To je večná pravda. Pre nás všetkých ! Táto pravda nás učí, aby sme verne plnili svoje povinnosti: každý na svojom mieste, rodičia na svojom mieste, mladí ľudia na svojom mieste. Každý z nás má svoje povinnosti, ktoré nesmie zradiť ! Šťastný ten človek, ktorý vyplní všetky svoje povinnosti, ktorý nežije svojmu pohodliu, ale prijme od Boha všetko, čo Boh mu posiela. Ale beda, strašne beda tomu človekovi, ktorý svoje povinnosti zradí ! Ešte dodnes Boh čaká na každého z nás ! Možno, že sme i zradili svoje povinnosti ! Možno, že sme ich nie vždy vyplnili úplne. Ešte to môžeme aspoň čiastočne napraviť ! Ešte máme čas ! A do budúnosti si vziať silnú vôľu: vziať z rúk Božích všetko, čo nám Boh dá a vyplniť to ochotne. Budeme mať menej pohodlia, menej voľného času, ale budeme mať čisté svedomie, budeme mať sladké povedomie, že sme ndboli zradcami svojich povinností. Bude sa azda niekedy zdať, ako by sme skutočne nenávideli svoj život, lebo sa derieme v práci, lebo odumierame pomaly, ale naše svedomie bude nás potešovať. A verný je Boh, ktorý nám dá raz večný život, lebo sme v tomto živote priniesli hojnú úrodu. Amen. |