logo
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Duchovný pastier
Autor : Matej Zaťko
Rok : 1941
Číslo : 7
Názov článku : Takt nového a starého farára.
Text článku : Príchod nového farára do farnosti je veľkou udalosťou. Na nového farára obracajú svoje zraky všetci veriaci: sledujú s veľkou pozornosťou každý jeho krok, počúvajú každé slovo, pozorujú každý pohyb a prvé dojmy, ako na nich zapôsobil, dlho zachovávajú vo svojich srdciach. Každému farárovi má preto záležať na tom, aby už od samého začiatku získal si svojím jemným a obozretným vystupovaním úctu svojich veriacich. Ak dakedy, tak najmä teraz musí dávať pozor, aby s ním kráčali: dôstojnosť, skromnosť, nábožnosť, úprimnosť a predovšetkým láskavosť. Dôstojnosť a skromnosť nech sa prejavujú najmä v obleku, v primeraných pohyboch tela, vo vážnom chode a v skromných pohľadoch.
Jeho prvé kroky nech smerujú do chrámu božieho ku svätostánku. V krátkej a úprimnej modlitbe nech si vyžiada od Najvyššieho pomoci k vznešenej práci za spásu nesmrteľných duší.
Obozretnosť mu diktuje, aby pri každom slove uvažoval. Radšej veľa počúvať a málo hovoriť. Obozretnosť mu ukladá, aby prípadné rady, chvály a udavačstvo svojich farníkov nebral hneď za hotový peniaz. Často sa totiž stáva, že k novému farárovi prichádzajú farníci a pod kepienkom múdrych rád, že chcú farárovi vymaľovať celý situačný plán farnosti, očierňujú sebe nemilé osoby, preklínajú jeho predchodcu a aby si ho na svoju stranu celkom získali, veselo ho incenzujú. Takéto očierňovacie reči nech nikdy neberie vážne. Len postupom času, keď sa oboznámi, môže opatrným spôsobom, nebadane skúmať reči, či sú naozaj pravdivé. Lichotníkom, pätolízačom, ktorí hádžu špinu na jeho predchodcu, nech bez všetkých okolkov otvorí dvere, ako najnebezpečnejším ľuďom.
Náš ľud vo svojej hlbokej zbožnosti a povestnej prítulnosti usiluje sa dôvernejšie priblížiť k svojmu duchovnému otcovi. Každý by chcel s ním prehovoriť pár slov. .. matky vedú k nemu dietky, aby ich požehnával . . . Tieto veci môžu znepríjemniť jeho prvé kroky, ale nech si vtedy spomenie na najsvätejšieho Pastiera — Ježiša Krista, ktorého tiež obkľučovali zástupy ľudí a veľké množstvo detí. Aj on nech ukáže milú, usmievavú tvár a nech s každým stratí pár úprimných a láskavých slov.
Verejné vystúpenie.
Z jeho prvej kázne veriaci majú vycítiť, že k nim prišiel naozaj dobrý duchovný otec, ku ktorému majú lipnúť s opravdivou detinskou dôverou vo všetkých strastiach i radostiach. Miesto rysovania obrovských plánov budúcej svojej činnosti, ktoré obyčajne ostávajú len zvukom ohromujúcich slov, nech im radšej stručne a jasne vykreslí svoje povinnosti a ťažkosti dušpastierskej práce, ale aj popri týchto ťažkostiach nech poznajú, že sa im chce s pomocou božou venovať a bude sa usilovať, aby uspokojil všetky ich duchovné potreby. Ďalej môže pred nimi načrtnúť povinnosti farníkov a že od plnenia týchto povinností závisí ich budúce spasenie. Napokon nech im prisľúbi, že bude prosiť Otca nebeského, aby jeho veriaci stali sa pravými učeníkmi Pána Ježiša. Nech sa odovzdá do ich modlitieb, aby bol pre nich vždycky dobrým otcom a dobrým pastierom. Na koniec nech sa odovzdá i celú svoju farnosť pod ochranu Najsv. Panny Márie, patróna farnosti a všetkých svätých.
Žiaducou vecou by bolo, aby nový farár hneď po prvej svojej kázni upovedomil svojich veriacich, kedy odslúži sv. omšu za duše svojich zomrelých predchodcov, za dobrodincov chrámu božieho a vôbec za všetkých zomrelých farníkov. Táto sv. omša mala by sa odbaviť slávnostne s tumbou.
Návštevy.
Ak je vo farnosti nemocnica, detská opatrovňa, starobinec, ústav mrzákov alebo škola a vstup do týchto ustanovizní farárovi nie je zakázaný, nech prvé svoje návštevy tu odbaví. Pravda, tieto návštevy nesmú byť len formálne: jednými dvermi dnu, druhými von. Naopak. Tieto návštevy majú byť čo naj otcovskejšie. Tak ako dobrý otec sleduje pulz telesných i duševných potrieb pre celú rodinu, tak má pokračovať aj duchovný otec.
Povinnosť ho viaže, aby navštívil aj svojho dekana, úradné osoby (patróna), susedných kňazov a vzácnejších veriacich vo svojej farnosti.
Takt pri návštevách.
Čo sa týka návštev — jedny sú duchovné, napr. návštevy chorých, iné sú úradné a ktoré vyplývajú zo spoločenského taktu.
Stará demokratická éra akosi nemilosrdne šľahla po všetkých spoločenských taktoch a vniesla i medzi kňazstvo určitý chaos v tomto smere. Nedívajme sa na tieto spoločenské spôsoby ako na prežitú, vyškatuľkovanú, rokokovú škrobovitosť, ale pod zorným uhlom rozumných spoločenských tvorov — úcty človeka k človeku.
Každý človek má voľajaký vzťah k druhému človekovi. Keď nám niekto preukázal zvláštne služby, našou povinnosťou je, aby sme sa mu za to poďakovali.
Keď nás niekto prv navštívil, spoločenský takt nám diktuje, aby sme mu behom 24 hodín odplatili návštevu. Nikdy neodkladať dlhšie ako týždeň. Dlhé preťahovanie a odkladanie je prejavom istej ľahostajnosti a neodplatiť návštevu je jasnou odpoveďou, že s tou osobou chceme popretŕhať všetky spoločenské styky.
Navštíviť máme, keď niekto z našich priateľov dosiahol zvláštneho vyznamenania, alebo v deň pred menom, narodeninami. . . alebo sa ho dotklo voľajaké nešťastie: smrť v rodine .. .
Okrem toho svojich bližších známych môže kňaz častejšie navštíviť. Ale musí dávať pozor, aby sa veľmi často nenatískal, hoci by aj prejavovali, že jeho návšteva im je milá. (Niekedy to robia len zo slušnosti, ale v skutočnosti by ho už nechceli vidieť). Nech sa nevtiera tam, kde ho nie s veľkou ochotou prijímajú. Nech nenavštevuje tie domy, kde sú ľahšie ženy, kde sú príliš voľné rozhovory, kde šliapu po cti bližného. Nech nejde ani ta, kde sa usporiadajú tzv. tanečné spoločenské večierky, krikľavé besiedky, alebo kde sa hrajú hazardné hry v karty. Mladý kňaz nech nechodí často tam, kde sú mladé dievčatá, ani do domu mladej vdovy alebo rozvedenej panej, ani k novému manželskému párku, iba vtedy, ak im je blízkym príbuzným.
Kamkoľvek ide na návštevu, nech si najsamprv vyberie primeraný čas. Ani nie zavčasu, napr. pred dvanástou, ani nie neskoro, ani cez obed alebo cez večeru, ale ani nie v tom čase, keď iste vie, že nikoho nenájde doma. Najprimeranejším časom návštev je doba medzi 15—18. hodinou.
Keď ideme na návštevu, o tom má tá rodina vedieť. Nevchádzajme nikdy znenazdania, bez ohlásenia. Úradná návšteva nech netrvá dlhšie ako 15 minút. U bližších známych, pravda, môžeme sa aj dlhšie zdržať, najmä ak nás sami veľmi zdržiavajú, len nech sú nie časté tieto dlhšie návštevy. Pamätajme: čas je pre každého vzácny ! Návštevu musíme skrátiť, len čo zbadáme, že je v tej rodine voľakto chorý a potrebuje pokoja alebo je veľmi zaujatý alebo sa chystá odísť, netrpezlivo pozerá na hodinky (čo je vrcholom neslušnosti).
Vo farárovej pracovni.
Voľakto z veriacich príde do farárovej pracovne. Má voľajakú záležitosť. Farár má ukázať vždycky láskavú tvár. Ak je záležitosť vážnejšia, dlhšia, spoločenský takt farárovi diktuje, aby ponúkol svojmu veriacemu stoličku, bez ohľadu na to, z akej je spoločenskej triedy, najmä vtedy, keď ide o staršiu alebo o slabšiu osobu. Sú to základné spoločenské spôsoby, ktoré má presne zachovávať každý kňaz, lebo i tieto momenty formujú našich veriacich na ľudí úprimnejších. Mnohí sa pri týchto vývodoch pousmeje, ale ostane faktom, že kňaz bez slušného spoločenského taktu neobíde sa nielen vo vyšších spoločenských vrstvách, ale bez tohto taktu nezíska si ani srdcia nižších prstiev. Ľudia musia zbadať v kňazovi, že je v každom ohľade voľačo viac ako ostatní. A toto presvedčenie nadobudnú nielen z jeho šiestej sviatosti, ale aj z jemného spoločenského vystupovania.
Návšteva u nevercov.
Ak nás voľakto upozornil: Tam a tam neráčte ísť na návštevu, to sú inoverci, neverci, to sú nepriatelia našej cirkvi. .. Nedávajme nič na takéto upozornenie. Ak sú to ľudia, ktorým podľa spoločenského taktu návšteva patri, navštívme ich. Vystupujme tak, ako by sme o ničom nevedeli. Prvá návšteva ešte k ničomu nezaväzuje a môžeme ňou veľa dobrého spraviť. Hľadajme, čo je stratené ! Títo ľudia, ak v nich tlie ešte aspoň slabá iskierka viery, budú si to zaiste pokladať za veľké vyznamenanie, že ich neobchádzame ako najposlednejších a častejším stykom s kňazom môžu sa vyliečiť zo svojej zatvrdlivosti a z nezdravých predsudkov. Cesty k Bohu sú rozličné.
Obozretnosť.
Nemusím azda veľmi prízvukovať, aby kňaz tieto návštevy odbavoval s veľkou obozretnosťou, lebo týmito návštevami kliesni si prvé kroky k individuálnej pastorácii. Pri takýchto návštevách každý výraz, každé slovo duchovného pastiera chytajú, analyzujú, podávajú si ho z úst do úst, pripájajú k nemu rozličné komentáre, v ktorých sú dakedy veľké dávky zloby alebo posmechu.
Francúzsky kňaz Dubois hovorí: „Ak chceš vyhnúť všelijakým nepríjemnostiam vo svojej farnosti, buď láskavý a obozretný. Hovor málo a napriek nikomu nehovor. Pri spoločenskom styku dokáž, že ťa hovor druhého zaujíma. Pochváľ svojich veriacich, ak si toho zaslúžia, prejav svoje potešenie nad tým, že ťa Prozreteľnosť Božia vyvolila k tomuto vznešenému poslaniu, aby si ich ako duchovný pastier otcovsky spravoval.
Varuj sa chýb !
Pri návštevách varuj sa chýb. Každý omyl zbadajú a prvý tvoj omyl je pri nich najtrvanlivejším dojmom. O ňom si budú po tvojom odchode všetci rozprávať, ba tento dojem tak hlboko sa zakorení do ich sŕdc, že ho budú spomínať aj po niekoľkých rokoch. I keď to pripomenú len v žarte, ale jednako bude to pre teba veľmi bolestný žart.
Predchodca.
Ešte slovíčko o predchodcovi. Aký postoj má nový farár k nemu zaujať ? Ak bol predošlý farár dobrým, svedomitým kňazom, jeho postoj je celkom ľahký a ani sa o ňom nemusíme zmieňovať.
Horšiu situáciu má pred sebou ten, ktorý zaujal nové pôsobište po takom farárovi, ktorý si pastoráciu veľmi nepripúšťal k srdcu. Ale aj v tom prípade nech sa o ňom nikdy nezmieňuje po zlom. Nájdu sa totiž mnohí kňazi, ktorí bagatelizujú činnosť a spôsoby svojho predchodcu len preto, aby seba potisli do popredia. Ak farár zaujíma pôsobište po farárovi, ktorého preložili, alebo ktorý sám odchádza preto, že sa neznášal s veriacimi, nech sa nikdy nepýta o radu svojho predchodcu, ako si má počínať na neznámom pôsobišti. Nech sa radšej riadi popudmi svojho vlastného srdca a svojimi vlastnými skúsenosťami. Nech nikdy nevyhľadáva príčinu jeho odchodu, ale nech sa usiluje všemožným spôsobom získať lásku a úctu k svojmu predchodcovi — a to aj vtedy, keby sám našiel nejaké výkyvy a nezrovnalosti v jeho pastoračnej práci.
Staré a nové poriadky.
Čo sa týka poriadkov, ktoré zaviedol predchodca, nový farár, ak zbadá, že celkom nevyhovejú, nech ich okato nezmieňa, lebo tým len zasa hádže smutné svetlo na svojho predchodcu a ukazuje, ako by sa nebol do ničoho rozumel. Nech kráča, kým sa dá, vyšliapanou cestičkou a keď sa stretne s menším neporiadkom, nech ho pomali, opatrne odsunie, ale vždycky s priliehavým vysvetlením, aby sme autoritu svojho predchodcu neznižovali.
Postoj odchádzajúceho farára k svojmu nástupcovi.
Aký postoj má zaujať odchádzajúci farár voči svojmu nástupcovi ? Najlepšie urobí, keď sa už nebude starať o svoje staré miesto. Starú faru zanecháva svojmu nástupcovi a on zaujíma novú, aby tu započal blahodarnejšie svoju činnosť. Je celkom jasné, že predchodca zanechá svojmu nástupcovi všetky záležitosti — čo len možno — v najväčšom poriadku, aby sa nástupca mohol hneď bez akýchkoľvek ťažkostí vynájsť v situácii: farské a pokladničné knihy majú byť vo vzornom poriadku vedené, uzavreté; korešpondencia s úradmi skončená, alebo ju nechá v takom stave, aby nástupca mohol v nej bez ťažkostí pokračovať.
Okrem materiálnych záležitostí, ostáva ešte veľmi vážna záležitosť — dušpastierska. Nový farár musí sa dozvedieť o stave, o myšlienkovom rozpoložení svojich veriacich. Aký postoj tu má zaujať odchádzajúci farár ? Nech sa tu riadi múdrym príslovým Šalamúnovým: Hovoriť je striebro — mlčať je zlato ! Akby všetky zlé stránky veriacich vykreslil pred novým farárom, účinkovalo by to naňho zaiste deprimujúcim dojmom a v jeho ideálnych predstavách boly by tieto zprávy krvavým a odstrašujúcim výkričníkom, ktoré by len jeho dušpastiersku prácu akosi zdržiavali a hamovali. Odchádzajúci farár môže zasvätiť svojho nástupcu do práce aj tak, keď len náznakové rozvinie pred ním obraz pomerov, pri čom osobných vecí nech sa nikdy nedotýka.
Styky popretíhať.
Aby odstupujúci farár nezťažoval pastoračnú prácu svojmu nástupcovi, nech sa zbytočne do svojej bývalej farnosti nevracia. Nech sa nerozpráva so svojimi bývalými farníkmi o novom farárovi s úmyslom, aby podceňoval jeho prácu a iniciatívu; nech im nevypisuje, lebo z tohto rodia sa len nové nepríjemnosti a nedorozumenia vo farnosti. Keby sa aj dakedy k nemu obrátili s istými žalobami na nového farára, nech sa usiluje všemožným spôsobom ich prehovoriť a uspokojiť.
Toto sú podmienky pre taktické vystupovanie nového, ale i starého farára, ktoré ak zachováme, uvidíme, o koľko sa uľahčí naša vznešená práca za spásu nesmrteľných duší.