logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Posol božského Srdca Ježišovho
Autor : Stanislav Kianička.
Rok : 1916
Číslo : 12
Názov článku : Manna. Vernosť z lásky.
Text článku : Máme byť ustavične verní Pánu Bohu a máme byť ustavične verní aj božskému Srdcu Pána Ježiša. O kom môžeme povedať, že je verný Pánu Bohu ako najvyššiemu pánovi? Nejeden sľubuje znovu Pánu Bohu, čo sľúbil mu niekedy pri svätom krste, že totižto bude chrániť sa diabla a hriechu, že bude veriť všetko, čo Boh zjavil, že bude robiť všetko, čo Boh prikazuje a dľa toho i sa chová. O tomto človekovi môžeme povedať, že je verný Pánu Bohu ako svojmu najvyššiemu pánovi. On uznáva Boha za svojho pána, slúži mu, lebo sa ho bojí, poslúcha ho, lebo cíti, že je to jeho povinnosť. Lenže celkom ináč chová sa, kto je verný láskavému božskému Srdcu Pána Ježiša. On tiež sľubuje, že bude chrániť sa diabla a hriechu, že bude veriť všetko, čo Boh zjavil, že bude robiť všetko, čo Boh prikazuje a dľa toho i sa chová, len nerobí to preto, lebo bojí sa Pána Ježiša, ani preto, že je to jeho povinnosť, ale preto, že Pána Ježiša miluje. On uznáva Pána Ježiša nielen za svojho neobmedzeného pána, ale skôr za svojho láskavého Pána, on si vyvolil Pána Ježiša za kráľa svojho srdca. On zdržuje sa hriechu a koná dobré nielen preto, aby bol v božej milosti, ale i preto, aby bol v božej láske. Hľa, tento je verný ustavične božskému Srdcu Pána Ježiša z lásky. A byť verný Pánu Ježišovi ustavične, ale nie z bázne, ani z povinnosti, len z lásky, to znamená zasvätiť sa božskému Srdcu Pána Ježiša. Kto zasväcuje sa božskému Srdcu, nemyslí si len takto: Pán Ježiš ma stvoril, on ma vykúpil, preto on je môj pán, a ja musím ho poslúchať, ak nechcem byť trestaný večne; ale myslí si aj takto: Pán Ježiš preukázal mi veľkú dobrotu, že ma stvoril, ešte väčšiu, že ma vykúpil; preto som mu nie nevďačný, ale milujem ho, veľmi rád ho poslúcham a moje najväčšie nešťastie by bolo, keby som nemohol bývať s ním pre svoju neposlušnosť večne, keby som nemohol hľadieť na jeho rozkošnú tvár večne.
Keď zasväcujeme sa božskému Srdcu, myslíme na Pána Ježiša raz ako na malé dieťa, ktoré leží z lásky k nám na slame a na zime, raz ako na dorastajúceho mladíka, ktorý z lásky k nám, aby dal nám príklad, poslúcha Jozefa a Máriu, a raz ako na dospelého muža, ktorý zomrel z lásky k nám zaliaty krvou na pni kríža. Keď zasväcujeme sa božskému Srdcu, myslíme na Pána Ježiša ako na dobrého pastiera, ktorý hľadá nás, blúdiace ovce, a neustáva, dokiaľ nevovedie nás do svojho ovčinca. Myslíme naňho ako na priateľa chudobných, ako na priateľa nemocných, na priateľa hriešnikov, na priateľa dietok. Myslíme naňho, ako na prozreteľného otca, ktorý vedie nás týmto životom a obracia na naše spasenie aj to najhoršie, ktoré dopadá na nás, ako teraz tento hrozný válečný čas. Myslíme naňho, že zostáva pri nás stále v najvelebnejšej Sviatosti preto, že nás miluje, a je v nej náš tešiteľ, je naša obeta, je náš pokrm, a neodchádza od nás, ačkoľvek naňho nedbáme, ačkoľvek ho nectíme, ba urážame. Myslíme naňho, že pripravuje nám nebeský príbytok, a v ňom že obohatí nás všetkými svojimi darmi, a že bude obohacovať nás nimi nielen dvadsať, päťdesiat, osemdesiat rokov, nielen tisíc, nielen milión rokov, ale večne.
Slovom, keď zasväcujeme sa božskému Srdcu Ježišovmu, myslíme na neobmedzenú, na nedostižnú lásku Pána Ježiša. Každý z nás myslí si vtedy, ako myslel si svätý Pavol: „Pán Ježiš miloval ma a dal sa za mňa." (Gal. 2, 20.) A doloží si hneď: Preto budem milovať Pána Ježiša aj ja, budem slúžiť mu verne večite z lásky. Áno, to znamená zasvätiť sa božskému Srdcu: slúžiť mu verne večite z lásky.
Či nie je to krásne: slúžiť verne večite z lásky? Čože môže pohýnať nás tak, slúžiť verne večite Pánu Ježišovi, ako láska? Dobre ide robota, keď pracujeme rukami; lepšie ide robota, keď pracujeme rukovým strojom; ale najlepšie ide robota, keď pracujeme parným strojom. Keď pracujeme preto, že bojíme sa svojho pána, ktorý hľadí na nás, lenže hýbeme sa nejako; keď máme pocit, že treba nám pracovať, lebo je to naša povinnosť, už ide nám práca lepšie; lenže keď pracujeme radi, až veľmi sa namáhame. Kto opatrí lepšie nemocné dieťa, či platená osoba a či matka? Platená osoba len len že ho opatruje, a robí to len preto, že je to jej povinnosť, ale matka robí všetko čo môže, lebo robí to z lásky. Tak kto pracuje lepšie pre Pána Ježiša, či ten, ktorý robí to len z bázne, či ten, ktorý robí to len z povinnosti a či ten, ktorý robí to z lásky? Zaiste ten, ktorý robí to z lásky. My slúžime Pánu Ježišovi viac len z povinnosti, ale svätí slúžili mu z lásky. A čo to má za výsledok? Ten, že oni urobili zaňho cez desať rokov toľko, koľko neurobíme my ani cez tridsať, cez päťdesiat rokov. Ich láska premáhala aj najväčšie ťažkosti, jej nezdalo sa nemožným nič; ona myslela, že môže všetko, ona úfala, že dosiahne všetko.
Lenže láska nielenže pohýňa nás lepšie ako bázeň, lepšie ako cit povinnosti slúžiť verne večite Pánu Ježišovi, ale ona aj blaží naše srdce. Spasiteľ riekol: „Zostávajte v mojej láske!" A prečo zostávajte v nej? Aby zostávala vo vás moja radosť, moja blaženosť, moje potešenie, a aby bola úplná vaša radosť, vaša blaženosť, vaše potešenie.(Ján 15.) Keď zasvätíme sa božskému Srdcu vážne, keď sme verní mu večite z lásky, ľudia si myslia, že máme ťažký život. A ono je to nie pravda, lebo srdce je nám plné radosti, blaženosti, potešenia. Bremeno Pánove je nám ľahké a jarmo Pánove je nám sladké. Cítime, že pravdu napísal svätý Ján: „Prikázania Pánove sú nie ťažké."(1. Ján 5.) Len rozšírme svoje srdce, slúžme Pánu Ježišovi z lásky a uvidíme, že ani nepocítime, že by bolo ťažko zachovávať nám jeho prikázania, ba až poletíme cestou jeho príkazov. Budeme hovoriť mu, ako hovoril Bohu žalmista: „Keď si rozšíril moje srdce Bože, letel som cestou tvojich príkazov." (Žalm 118.)
Preto rozplameňujme si lásku u ohnišťa lásky u božského Srdca Ježišovho. Tým cieľom rozpomínajme sa často, čo to všetko prekonal za nás náš najsladší Spasiteľ; rozpomínajme sa zvlášť, že aj umrel za nás preto, že nás miloval, že aj požívať dá sa nám preto, že nás podnes miluje. Lenže či vieme, ako budeme môcť najlepšie rozplameniť láskou svoje chladné srdce? Tak, keď budeme prijímať doňho čím najhodnejšie láskou planúce Srdce svojho Spasiteľa.
(Dľa Gatterer: Weckruf der Zeit.)