Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Svätá rodina |
| Autor : | Andrej Kalmančok. |
| Rok : | 1929 |
| Číslo : | 11 |
| Názov článku : | Zohýňaj ma, mamko ! |
| Text článku : | České noviny stále sa ponosujú na zdivokelé mravy rozpustenej mládeže. Neposlúcha, nedá si nič povedať a robí škody. Ku pr.. láme ovocné stromy, kladie oheň v suchom lese, neoprávnene chytajú ryby, kradnú po poli mak, zemiaky, kukuricu a čo im pod ruky prijde. A keď ich niekto napomenie, vyhrážajú sa mu nožom a revolverom. Horší sú ako naši cigáni. O týchto nezbedníkoch píše pražský lekár: Bol som svedkom, ako títo samopašníci obsadili na autobuse miesto, na ktorom sedela sedemdesiatročná stará pani, ktorá na chvíľku to miesto opustila. Keď sa vrátila sedel na jej mieste asi osemnásťročný šarvanec s červenou kravatou okolo krku a so smrďatou cigaretou v hube. Na jej upozornenie, že tu ona sedela, jej odsekol: „Sedela — ale už nesedí ! Teraz tu sedím ja !" Jemu podobní vrstovníci dali sa do rehotania a pokrikovali na starenu: „Taká stará baba má v kostole sedieť a pátričky mrviť a nie na výlety chodiť." Iný zvolal: „Vy, stará škatuľa, ste sa už dosť nasedeli v živote, teraz si môžte trocha aj postáť." Stará pani celkom správne odpovedala: „Však, vy sa tiež ešte dosť nasedíte v živote, ale dajte si pozor, aby to nebolo v kriminále !" Až keď obecenstvo začalo na nich šomrať, ten, ktorý zaujal jej miesto, hovoril: „Kluci, pojďte jinam a nechte tu ty blbcuny. Dyť to jede ze Svätý Hory." Týchto lapajov v istej podbrdskej dedine znamenite naučili móres. Začali lámať stromy v hore a oheň klásť. Zbadal to. istý občan. Neriekol ani slova, ale šiel do obce, zalarmoval občanov, tí pobrali sa za nimi do hory, nenápadne ich obkolesili a výletníkov i s ich holkami (lebo bez holiek by to nebolo natoľko zaujímavé), bez pardonu bičami a metlami tak našmírovali, že horko-ťažko, skoro štvornožky dostali sa na stanicu. Od tej doby majú záhrady a hory pokoj ! Takáto výchova je účinilvá, osožná a čo je hlavné, dá sa i pocítiť. Upotrebil som ju častejšie aj ja. Tak na pr. stalo sa mi, že sadil som uhorky na poli, aj po lieval som ich, ale užiť som ich nemohol. Dostaly „nohy". Dal som si na veci záležať a ostal som strážnikom. A vystriehol som Chlapci, pasáci, keď prišli z pasenia domov, farskými uhorkami si zahasovali svoj veliký smäd. No, ale uskutočnilo sa na nich, že dotiaľ chodí krčah na studňu, kým sa nezabije a chlapci na farské uhorky, kým ich pán farár nedolapí. Mám ja síce dosť dlhé nohy a viem aj utekať, no chlapci boli šikovnejší, ušli mi. Šiel som za jedným až domov. Tento zdal sa mi byť ich komandantom. Volal sa Vavrincom. Prídem na dvor, chlapec ma zbadal a fuk pod posteľ. Prídem do izby a slušne sa pozdravím: „Pochválen Pán Ježiš Kristus !" No, odpoveď žiadna. Taká tichosť panovala v izbe, že i blšku kašľať a mušky šepotať bolo počuť. Vedel som, že môj milý, „zbojník" mi už neujde, preto začal som sa akoby sám so sebou shovárať a jemu aj nádej, že ho nenájdem aj strachu usilovať sa nahnať. Tu zazriem za dvermi poriadnu metlu. Vezmem ju do ruky, sohne sa pod posteľ a tu milý Vavrincko s hodným kusom chleba čupí mi pod posteľou. „A čože ty tu robíš ? — Pakuješ sa mi von !" Ale chlapec cítil sa byť akoby zabarikádovaný, ani si ma nevšimnul. Držal som sa Komenského pravidla, že dobrá metla vyháňa zlé deti z pekla a aj zpod postele, začnem vymetať smeti a milého Vavrincka s nimi- Až sa mi previnilec ozve: „Prosím vás, pán dekan môj sladký, nebite ma !" „Nuž, a prečo si mi kradol uhorky ? Či sa ty modlíš desatero božích, či nevieš, že kradnúť je hriech !" „Modlím, modlím, viem, viem, už budem dobrý, už viac nebudem." Len sa tak mlely pekné, mnohosľubné slová od úzkosti. „Tak, keď sa vieš modliť, pomodli sa !" A Vavrincko pod posteľou začne: „Desatero božích prikázaní znie takto: Prvé: Ja som Pán Boh tvoj... druhé: Nevezmeš... Tretie... Siedme: Nepokradneš !" „Opakuj ešte raz: Nepokradneš !" Pokračovanie nasledovalo, keď prišiel jeho prísny apík domov, ktorý ho ešte trocha poobšíval. A koniec bol najkrajší. Moje uhorky od tej doby malý svätý pokoj. Francko zase bol tak smelý, že chodil mi pod oblok višne kradnúť- A komu sa to raz podarí, oprobuje to i druhý raz. No predsa som len zbadal, že moje višne nie len vrabce, ale aj ktosi iný dežmuje. I toho som vystriehol. Práve v tom čase kúpila mu maminka, válečná vdova, krásnu námornícku čiapku. Nechal som ho, kým si naoberá do nej. Vtedy ako z jasného neba ohnivá strela, kde sa vezme, tam sa vezme, stojí pri višni pán dekan a ako čoby Francka ani nezbadal, soberie novučičkú čiapku domov do izby. Na tretí deň príde Franckova maminka pre čiapku, lebo že tá čiapka musí vraj na fare byť. A ako sa dostala čiapka na faru ?" pýtam sa. Že to ona veru nevie, ale Francko jej povedal, že akiste ju pán dekan našli. „Nech že si príde teda pre ňu Francko sám, dá mi aspoň náleznô, alebo ak sa pojednanie, dám mu ja !" Mamka sa dozvedela, že akým spôsobom prišla čiapka na faru. Francko sa bál trestu, ako Adam v raji po spáchanom hriechu, keďže ale ja bol som neústupným, Francko musel sa dostaviť ku mne. Prv ale cestou akéhosi kompromisu a sprostriedkovaním maminky sľúbil som mu, že trstenicu mu pri tejto príležitosti ani len neukážem, nieto, aby som ho s ňou pomastil. Francko sa dostaví. Ani len oči nezdvihne. „Po čo si prišiel, synku môj ?" pýtam sa ho. „Pán dekan, pekne vás prosím, dajte mi čiapku moju !" „No, a či už viac nebudeš chodiť do farskej záhrady kradnúť ?" „Nie, viacej to už neurobím !" „Či vieš, že je to hriech ? Tým aj Ježiška obrazíš, aj pána ? dekana zarmútiš. — No, teraz si pekne, krásne kľakni, tu pred týmto malými Ježiškom. Slož si ruky a takto odprosíš Ježiška. Hovor za mnou: Môj milý Ježiško ! Ja pred Tebou kľačím a vrúcne Ta prosím, odpusti mi, že som Ta obrazil a pána dekana zarmútil. Som ešte len malý chlapec a nechcem byť viac zbojníkom. Otčenáš, ktorý si na nebesiach ..." A malý Francko za celý čas, čo som ho pozoroval, cudzích vecí viac sa netýkal. Vavrincko a Francko sú už veľkí chlapci, mládenci, a zaiste z chuti sa zasmejú, keď toto čítať budú. Veru, vo výchove musí sa uplatniť to porekadlo: Zohýňaj ma, mamko, dokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, nezohneš ma, mamo ! |