Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Dr. Danišovič |
| Rok : | 1941 |
| Číslo : | 7 |
| Názov článku : | Elegancia v kostole |
| Text článku : | Elegancia v kostole. Začneme hneď od jadra veci, in medies res, a vysvetlíme si najsamprv pohnútky, potom podstatu, druhy a hlavné vlastnosti elegancie v kostole čiže elegantného držania sa na posvätnej pôde. 1. Pohnútky elegancie v kostole pramenia z viacerých žriedel, predovšetkým z nášho pomeru ku kostolu a zo samej povahy tohto miesta. Z nášho pomeru ku kostolu vysvitá vnútorná potreba mať možnosť navštevovať kostol. Je to pálčivý postulát, požiadavka vyššieho rázu. Najušľachtilejší cit človeka je cit náboženský, ktorý sa v kostole účinne pestuje a zdokonaľuje, no tu nachádza i svoje najvýraznejšie prejavy. Tu hovorí človek s Bohom, tu sa s ním smieruje, tu nachodí úľavu, občerstvenie, tu čerpá posilu vo vážnych chvíľach životných. Tu sa povznáša človek do tých sfér a výšin ducha, ktoré sú prístupné zo všetkých stvorení iba človeku. I z povahy miesta vyviera vážna pohnútka pre elegantné držanie v kostole. Kostol a chrám je dom boží, teda najposvätnejšie miesto zo všetkých, na ktorých celý život prežívame. V kostole sa shromažďuje mnoho ľudí, tu sa stretáva často početne veľká spoločnosť. Kostol navštevuje mnohý človek častejšie, ako ktorékoľvek iné verejné miesto. Z týchto pohnútok spoločenská slušnosť má pre držanie človeka v kostole zvláštne pravidlá. Ich zachovavánie vedie k elegancii, k elegantnému držaniu sa v kostole. 2. Podstata tejto elegancie záleží v takom držaní sa, aké by sme mali pred živým zosobneným (perzonifikovaným) Bohom. Elegancia v kostole je teda držanie sa pred Majestátom božím. K tomu vyzýva oko božie, ktoré maliari nakreslili nad sanktuáriom (časťou kostola, kde stojí hlavný oltár) alebo na inom mieste v kostole. Kto si túto dokonalú eleganciu vie do dôsledkov predstaviť, pochopí všetku tú mimoriadnu starostlivosť, ktorou upravovali svoje držanie služobníci chrámu Šalamúnovho, najslávnejšej svätyne antického sveta. Stupeň dokonalej elegancie dosiahne málo ľudí. Sú to svätci a im podobní horlivci z jednotlivých stavov. Väčšine ľudstva stačí iný druh elegancie. Je to elegancia zmiernená, ktorej hlavné črty sú: Najsamprv však eliminujeme, čiže v tomto prípade poukážeme na nežiadanú eleganciu, t. j. na nevhodnú a výstrednú. Nevhodná elegancia veriacich v kostole ukazuje sa v rozličných formách, počnúc od nedostatku slušného odevu až po krikľavý prepych. Do kostola totižto chodí slušný človek v odeve čistom a slušnom. I žiak si oblečie sviatočný oblek tmavomodrý alebo čierny, vzorkovaný. K tmavému obleku patrí biela košeľa, čierné topánky, tmavý klobúk a sivé rukavice. Dámy zostávajú v rukavičkách obyčajne cez celý obrad. Sťahujú ich iba pri sv. prijímaní. Proti tomuto bontónu zahniezdil sa azda pre nezdravé horlenie za časté sv. prijímanie nechutný zvyk pristupovať ku sv. prijímaniu vo všedných šatách. Vznešenosť Sviatosti nepripúšťa, aby ktokoľvek k nej pristupoval v obyčajnom odeve, ak má od neho lepší, sviatočný. Teda svetská, profánna spoločenská slušnosť stavia sa proti nevhodnému odevu pri návšteve svätých tajomstiev viery. Ani dietky na dedinách by nemalý navštevovať chrám bosé, tým menej v šatách nečistých, otrhaných. Básnik Donoval zvlášť zdôraznil, ako povznáša návšteva kostola každého človeka, najmä robotníka a sedliaka, ktorý celý týždeň lopotí, ale v nedeľu a vo sviatok sa vyumýva, vyoblieka a pri návšteve kostola sa povznáša na najvyšší stupeň jemnosti a spoločenskej slušnosti roľníckej a robotníckej. Výstrednú eleganciu pestujú osoby, ktoré prichádzajú do kostola tak vyobliekané, že svojou nádherou alebo kuriozitou odvracajú pozornosť spoluobčanov od modlitby a sústredenosti mysle. Často tu badať príznaky nahotárstva čiže n u d i z m u. V Taliansku nepripustia ku sviatostiam osoby, ktoré holdujú nahotárstvu, nudizmu. Smysel a duch kresťanského náboženstva je omnoho vážnejší, než aby sme ho mohli veľmi krátkym alebo veľmi vystrihnutým odevom zneuctievať. Údelom osôb s takým odevom v kostole býva tiché odsúdenie od serióznych, vážnych návštevníkov kostola. V čom však záleží teraz pravá zmiernená elegancia v kostole? Jej složky a vlastnosti sú tieto: 1. Nech sme akéhokoľvek náboženského presvedčenia alebo cítenia, správne poznamenáva Guth-Jarkovský, vynikajúci znalec etikety, v kostole sa čo najtichšie a najúctivejšie držíme (si počíname) a prispôsobujeme sa držaniu ostatných, pokiaľ sa ním vyjadruje úcta. Teda v kostole kresťanskom aj inoverec složí klobúk, v synagóge si ho nechá na hlave, v mohamedánskej mešite vyzuje topánky, alebo obuje tam pripravené papuče; vstáva, keď iní vstávajú, ale nerobí úkony, ktoré zaväzujú iba príslušníkov náboženstva. Ak nerobí tie úkony, tak nepočína si podivne, nekritizuje hlasité obrady. Svoj nesúhlas môže vyjadriť inde. 2. Slušný človek prichádza na bohoslužby včas do kostola a neodchádza, kým duchovný koná náboženské úkony. 3. V kostole si nevykračujeme hrmotne, ale tíško a skromne vyhľadáme si svoje miesto. Tam prítomné osoby môžeme pozdraviť úklonom hlavy. Katolíci na mnohých miestach pridávajú aj pozdrav: „Pochválen buď Ježiš Kristus." 4. Pokľakneme, sedíme alebo stojíme, kedy to bohoslužby vyžadujú. Pri spoločnej modlitbe, ako aj pri náboženských piesňach neostávame pozadu. Nevšímame si veci okolo seba, neobzeráme sa po svojich susedoch a nevšímame si ani prichádzajúcich osôb. Ak je v kostole celkom ticho, usilujeme sa ho zachovať, nekašleme nahlas alebo zbytočne, v kostole sa nikdy nerozprávame, ani nesmejeme,hoci chuť do toho býva veľká, pretože tu smiech, ako každé zakázané ovocie, lepšie chutná, (ani si nedávame s nikým znamenia). Iných z modlitby vyrušovať trpí sa len z veľmi vážnych príčin. 5. Co vlastne treba robiť v kostole? Krátky čas, čo sa zdržiavaš v kostole, sústreď sa na vrúcnu modlitbu, nábožný spev alebo pozorné počúvanie slova božieho alebo na vážne rozjímanie. Ale nepredstieraj podivné svätuškárstvo, ani nespievaj krikľavo, a ak nemáš dobrý sluch, radšej mlč. V kostole, pravda, nestaraj sa o obyčajné veci svojho zamestnania,úradu a podniku. Aspoň na chvíľu sa zbav takýchto myšlienok. 6. Ani na svadbe nerobíme poznámky o toaletách, hoci je vtedy k tomu dosť pokušenia. Veď niekedy svadobný sprievod je výstavou pánskych i dámskych šiat. Pri sobáši, krste, birmovke, konfirmácii a primíciách radno dodržať všetky zvláštne pravidlá spoločenskej etikety. Podobne aj na náboženských slávnostiach, púťach a sprievodoch. Všeobecné pravidlo môže byť: Drž sa tak, aby si sa potešil fotografii, ak by ťa niekto na týchto náboženských obradoch sfotografoval, snímku v novinách uverejnil a na druhý deň ti doniesol. Držme sa teda úctivo, zbožne a dôstojne. To je hlavná smernica správnej zmiernenej elegancie v kostole. Dr. Danišovič. |