logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Kráľovná svätého ruženca
Autor : Jablonovský
Rok : 1915
Číslo : 5
Názov článku : Jeho brat
Text článku : MkgBcľira širokom, šiancami opevnenom vŕšku bola káplnka. Nepriateľ sa tu ohromnou silou usadil, pokúsiac posledný odpor. Bol EffijsjS® to odpor zúfania. Viackrát sme útočili s veľkou odvážlivosfou •skS^® a vždy sme boli odbití. Ešte raz oborily sa zmužilé čaty :ráleviča, a Francúzi nevládali sa brániť dalej, stlačili sme ich dolu Nemci ostali pánmi miesta. Hlavný boj bol u konca. Ale čo za mstošenie! Všade mŕtvoly a roztrhané údy, krv tiekla potôčkami dolu káplnka na vŕšku stála v plameňoch. Ta spiechal teraz aj vojenský kňaz. Ked došiel na miesto, našiel ž sanitétov v úplnej práci. Viacerí poranení boli dočasne poviazaní, ní zase na vozoch čakali, až ich ďalej odvezú. Z horiacej kaplnky iráve niesli naši poraneného officiera francúzskeho, ktorého jeho vo* Tento obrázok bol uverejnený v nemeckých katolíckych novinách „Die 'orfstube." On nám zrejme ukazuje, aké hrúzy plodí vojna, ale aj to, akú silu moc dáva'n.áboženstvo. '
122
jaci pre väčšiu bezpečnosť boli ta schovali. Za ním pokulhávali viacerí vojaci s poviazanými hlavami a rozdrúzganými ramenami. Boli to Francúzi, s ktorými teraz Nemci sústrasne zachodili a tak sa o nich starali, ako o svojich vlastných kamarátov. Vojenský kňaz išiel hneď ku nepriateľskému officieroví, ten jeho duševnú pomoc vdačne prijal a pobožné vykonal všetko, čo ku duševnému spaseniu bolo potrebné. Keď sa to skončilo, stisnul kňazovi ruku a slabým hlasom povedal: „Ďakujem vám, ďakujem! Bolo to pekne od vás!" „Pane", odpovedal vojenský kňaz srdečne, „ja činím, čo mi môj úrad káže, a vo vykonávaní kňazského úradu prestávajú všetky protivy, ktoré nás ináčej následkom poľutovania hodného dopustenia rozdvojujú. Náboženstvo donáša smierenie medzí priateľom a nepriateľom. Pred Pánom sveta sme si všetci rovní; milosť Jeho nech zostáva s Vami!" Chcel vstať, ale officier držal ho ešte vždy za ruku a hľadel mu s bolestno-prosiacim okom do tvári. Zdalo sa, že úprimná tvár kňazova dodáva mu dôvery a po krátkom meškaní prehovoril ZäSCv Keby ste mohli ešte na krátky okamih pri mne zostať, mal by som ešte jedno slovo pre tento svet. Tuším, že mi už mnoho času nezbýva." „Hovorte len, hovorte prosím; čo môžem, vďačne vykonám." „Mám jednu prosbu", povedal po krátkom čase, svlečúc s hrdla medaillon a s palca prsteň. „Tento medaillon ..." pokračoval a hlas sa mu triasol: „Mám mladú, milú manželku v Reimsi, ešte je len rok, ako sme sosobášení, a úbohá ostane teraz vdovou. Tento medaillon zavesila mi pri rozlúčke na hrdlo... Dosť na tom", pokračoval snažiac sa uspokojiť, „bol by som veľmi uspokojený, keby som mohol zomreť s tým presvedčením, že sa on zase do jej rúk dostal." „S najväčšou ochotnosťou beriem tú povinnosť na seba", uisťoval ho kňaz. „Jej meno je dnu vyryté", hovoril ďalej officier, „a tento prsteň je náš manželský prsteň, ten by som rád zachovať pre naše dieťa, aby ho jednúc, keď dospeje na mladíka, mohlo nosiť na rozpomienku na svojho otca, ktorého pri lúčení ešte nemohlo poznať. Môj posledný pozdrav posielam týmto dvom." „Buďte uistený", odpovedal kňaz s pohnutosťou, „jestli ma Boh v tejto dnešnej strašnej bitke zdravého zachová, bude to mojou svedomitou povinnosťou, vyhoveť vašej žiadosti. Teraz ale zostaňte pokojne a netrafte nádej, ešte je vám snáď ku spomoženiu, a ja sa postarám, aby ste cez chladnú noc neostali pod holým nebom, ale čím skorej pod nejaké prístrešie sa dostali. Budte len trpezlivý, ja sa opäť navrátim." Po týchto slovách rýchle opustil officiera a hľadel teraz svojím krajanom byť na pomoci. Obzeral sa sem-tam a šiel raz hore, raz dolu po vŕšku, kde zbadal stonajúcich a umierajúcich. Pod zelenými krami ležal ťažko ranený vojak, bez povedomia. Pri ňom, v polonahnutom položení bol starý kaprál z jeho regimentu, patrne snažiac sa bezpovedomého priviesť ku životu. Aj kňaz konečne zameril sem, aby si na okamženie oddýchnul a výsledok bitky tu vyčkal. Čo skoro bol zo svojich myšlienok vyrazený ťažkým stonaním. Ranený blízko neho práve prišiel ku povedomiu. „Vody!" stonal
123
úbožiak otvoriac oči. Kaprál rýchlo chytil svoju poľnú fiasku a pridržal ju kamarátovi k ústam. Ten pachtive glgal občerstvujúci nápoj, ale onedlho zjavila sa horúčka. „Zima mi je!" blblal zase. Kaprál okamžite bez slovíčka sňal svoj kepeň, do ktorého sa bol len nedávno zakrútil, zakryl ním fažko raneného a hľadel, ako by mu mohol čo najlepšie postlaf. Medzi tým pristúpil ta vojenský kňaz vidiac, že jeho prítomnosť bude tu súrne potrebná. Keď pozrel poranenému do tvári, - bol on mladej, peknej postavy, - zbledol. „Brat môj!" zvolal utlumenou bolesťou a padnúc na kolená chytil ruku mladého vojaka, älabo zažiarily sa oči mladíka a vnútorné vzrušenie obživilo jeho bľadé líca. „Bohu vďaky!" povedal a snažil sa usmiať, „že ťa práve teraz <u mne poslal; myslím, že je svrchovaný čas." Vojenský kňaz cítil závrat v hlave. „Bože môj, len teraz mi ponáhaj, aby som zostal pevný", vzdychal si potichu. - „Kde si raíený?" pýtal sa brata. Tento mu ukazuje smerom okolo srdca. I prekúmal obväzok, ktorým ho statný kaprál starostlivé obviazal a pokúsil a premôcť city svoje a posbierať rozčúlené myšlienky. Potom začal a hlasno modliť, aby brata i seba občerstvil. Brat ticho sprevádzal nodlitbu a potom s dojímavou pobožnosťou a oddanosťou prijal braterskej ruky sv. sviatosti. Milý pokoj ovládal teraz dušou vojaka zdalo sa, že aj životná sila sa nazpät vracia. „Moja duša je teraz na poriadku, milý bratú!" povedal veselou /árou; ale teraz maj starosť, aby môj kaprál nezabudnul na seba a a svoje rany." „Ticho chlapče", odseknul mu tento, „teraz nenie o tom reč, íoja stará koža ešte by sniesla so pár podobných škrabnutí. Ale tvoj iladý život musíme zachrániť. Počujte len, velebný pane, tento stooha vysekal ma z celého klbka červeno-nohavičiarov (Francúzov), ktorí ;ru nemali žarty na úmysle, a teraz by sa zdráhal, aby som ho čo ijlepšie opatril." Vojenský kňaz s vďačnosťou stisnul ruku fúzatého kaprála a pýtal : „A ako sa to stalo?" „To vám chytro rozpoviem, velebný pane. Videl som, že je náš ipitán v nebezpečenstve, i ja veru vykliesnil som si cestu ku nemu. )tva ale, že sa on cítil voľnejšie, badám, že tí ostro dobíjajú na mňa. som síce i v pravo i v ľavo sekal čo len stačil, ale čože, keď ich >lo mnoho. A vtedy tu hľa, môj mladý priateľ tak im poklopal po avách, že krvou zaliati sa rozplašili a mne urobili cestu. Ja som bol lobodený, lenže v tom okamžení rútil sa jeden officier na môjho hrancu a zasadil mu mrzkú ranu do boka. Ja som mu síce tiež ostal dlžen a pichnul som doň hádam v tom istom okamžení tak, padol na zem; lenže môjho milého priateľa bez povedomia vyniesol m z boja. A teraz tu ležíme, no, nádejem sa, že to nevyzerá ešte jhoršie s nami." „Ako sa Bohu ľúbi", odvetil vzdychnúc vojenský kňaz. „A či ozaj nebol jágerský poručík, čo ho prebodnul?" „Ba veru, pozdejšie videl som, ako ho do káplnky niesli."
124
„Ó Všemohúci, Ty ma velmi zkúšaš; daj, abych vytrval až do konca!" vzdychal kňaz, ktorého tušenie premenilo sa na istotu. Bol to teda ten francúzsky officier, ktorého poslednú žiadosť len pred chvíľou vypočul a jej uskutočnenie na seba podujal. Ale zato nesmie ho opustiť, ani cez chladnú noc pod holým nebom zanechať: to si pevne predsebavzal šľachetný kňaz. Pomaly sa zôkol-vôkol všetko tíšilo. Naši začali cúvať; už pred hodným časom nariadil to hlavný veliteľ a náš vodca, hoc aj na tomto krýdle víťazil, ohľadom na záujem celku, musel sa tomu podrobiť. Ked teraz tadiaľ prejazdila posledná patrola, poponáhľal sa kňaz svojich dvoch poranených, priateľa a nepriateľa, ktorých tak smutné dopustenie spolu snieslo, na bezpečné a teplé miesto dopraviť. Veru smutné dopustenie: lebo priateľ bol jeho vlastný brat a nepriateľ zapríčinil mu velikú bolesť, veď on jeho milého brata na smrť poranil! Nočné tône začali sa rozprestierať po vŕškach a dolinách, na ktorých sa len pred krátkym časom ešte tak strašná smutnohra odohrávala, keď vojenský kňaz po boku pomaly napredujúceho voza kráčal. Mlčky kráčal, s času na čas úzkostlivé pozorujúc na hlasy, ktoré sa s voza ozývaly. Pojedna hviezda zjavila sa na oblohe, ktorá zase kľudne a velebne pozerala na zem a 11a mrtvých a živých rozprestrela svoje prikrývadlo. Pomaly, veľmi pomaly šli. Pre kňaza bola to ťažká cesta; ach, návrat bol obtížnejší, ako pochod do bitky. Bez úrazu, guľkou neranený, ani keby ho anjelské ruky boly chránily, vyšiel z vražedlného zápasu a teraz hrozil tento deň jeho srdcu nevysloviteľnú ranu zapríčiniť. Niekoľkoráz prešiel si rukou ponad oči a pokračoval ďalej v modlitbe. Modlil sa za dve úbďhé duše. Keď slnce zase vyšlo, kľačal kňaz pri mŕtvole svojho milého brata. Ešte v noci doprevadil ho do dočasného bytu, lebo počas dopravy na voze poranený na vidomoči tratil sily. Celú noc prebdel starostlivé pri jeho posteli, a keď sa po kraji začalo brieždiť, jeho udatný brat zavrel oči pre tento svet. Neďaleko od neho ležal nepriateľský officier, ktorý tiež so smrťou zápasil. Pri jeho lôžku sedel kaprál a dojatý šľachetným príkladom vojenského kňaza, mal starosť o neho a ranu, ktorú sám spôsobil, opatroval. Zronený kňaz nateraz nestihol sa oddať svojmu žiaľu, ale ponáhľal sa ku Francúzovi, ktorý úzkostlivé volal ho ku sebe: kaprál mu totižto vysvetlil všetko, čo sa bolo stalo. „Velebný pane, ja som ťažkú úlohu uvalil na vás!" hovoril officier ťažko dýchajúc. „Vášho mladého brata smrteľne som ranil a teraz vy mále mi poslednú službu lásky vykonať a tešiteľom mojej rodiny byť! Velebný pane..." „Ticho, ticho", vtrhnul mu do reči kňaz hlasom zase pevným a s jeho tvári vyrážal sa duševný pokoj, čo následok šlachetného1 odhodlania. „Prosím vás, môj milý pane, ani slova o tom viacej! Čo som vám prisľúbil, to skutočne vykonám. I to patrí ku môjmu povolaniu a ja to tým ochotnejšie vykonám, lebo to bola žiadosť aj môjho nebohého brata. V noci sme sa ešte spolu rozprávali, boly to milé, nezapomenuteľné slová, a on zomrel žehnajúc toho, ktorého rukou bol v poctivom boji smrteľne ranený."
125 «
„Ďakujem vám, ďakujem zo srdca!" hovoril trasúcim hlasom officier a vložil ruku svoju do ruky kňazovej. „Vy ste veľkodušný; Dd vás sa učím pokojne zomref." Večer zomrel aj jágerský poručík a vojenský kňaz končil obrady :irkevné nad dvoma mŕtvolami, ktorých za živa postavila prozreteľnosť Božia ako nepriateľov oproti sebe, a teraz odpočívajú pokojne v spoočnom hrobe až do budúceho vzkriesenia. Jeho posledné slová boly vzájomné dobropranie a žehnanie. To bola práca vojenského kňaza. O niekoľko dní pečatil kňaz malý balíček, v ňom bol medaillon i zlatý prsteň, ktorý mal byť odoslaný do Reimsu. Napísal aj list a r ňom stálo toto: „Milosťpani! Konám smutnú úlohu, keď neočakávaným spojením okolností poverený som vyplniť poslednú žiadosť imierajúceho. Keď pripojené poklady — pozostatky to po osobe vám lajvýš drahej - dostanete do rúk, nepotrebujem viacej hovoriť, čo iy mi beztak nesmierne ťažko padlo. Boh chcel, aby som bol prítomný iri posledných chvíľach vašeho drahého manžela. On zomrel v poveomí splnenej svojej povinnosti pokojne a s odovzdaním sa do vôle íožej. Posledný pozdrav posiela vám, ctená pani, a vašemu dieťaťu. >sť pamiatke jeho! Ja ani nepokusujem sa vás tešiť, ved viem, jak lálo platia v tomto okamžení prázdne slová. Aj ja som utratil vrele úlovaného brata; zomrel v jeden deň s vaším manželom. Oboch pohoval som spolu na kraji lesa a spoločnú sv. Omšu slúžil som za :h duševné spasenie. Odpočívajú pokojne jeden pri druhom. KaždoDčne v tento deň budem spoločnú sv. Omšu odbavovať za nich; pojte vtedy vaše modlitby s mojimi. Milosrdný Boh poteš nás oboch !" Podáva Jablonovský.