logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Kráľovná svätého ruženca
Autor : Jablonovský
Rok : 1915
Číslo : 5
Názov článku : Ako stvoril Boh jahody na prosbu Matky Božej
Text článku : Stalo sa to za prastarých časov: vtedy ľudia len v nízkych, z hliny ucapkaných kolibách bývali, bez komína, bez oblokov. Vtedy ešte neboly žiadne mestá a peniaze boly celkom neznáme. — Každý žil z toho, čo ťažkou prácou zo zeme vyťažiť vládal. A jestli kedy bol neúrodný rok, nastal veľký hlad, že ľudia mreli ani muchy v jaseni. Tak jednúc okolo Jána bola veliká bieda natoľko, že ľudia, aby len hlad utíšili, jedli trávu, kôrku zo stromov a korienky. Vtedy zomrel medzi inými aj jedon chudobný sedliak, zanechajúc po sebe vdovu s dvoma deťmi, jedným štyri ročným chlapcom a trojročným dievčatkom. Ale manželka sedliakova, ktorá teraz zostala sama ani palec, neztratila ducha, ale zaumienila si, že ako Boh dá, pretlčie sa týmto životom aj s dietkami. Každé z Boha ráno šla včas na pole do roboty, a večer dal jej sedliak, ktorému pracovala, trochu zbožia a pár zemiakov. Bolo to síce dosť málo, ale úbohá žena tešila sa, že aj svojím deťom môže dať čo jesť. Na seba a na svoj hlad nemyslela nikdy. Také je srdce materinské! Konečne ale od hladovania a ťažkej práce natoľko zo- / slabla, že nevládala viacej ísť na pole, ale prinútená bola doma zostať. Sedela teda v kolibe a nevedela si dať rady, sotierajúc si slzy, lebo nemohla sa plaču zdržať, keď len pozrela na svoje deti, ktoré smutno hladely na ňu a neprestajne volaly: „Maminko! daj nám dačo jesť!" — A raz, keď sa nazdala, že už nenie vstave túto biedu ďalej zniesť, pomyslela si: „Nemôžem sa ďalej na to dívať", hovorila sama ku sebe: „ako moje deti hladom mrieť musia a pomoc odnikiaľ neprichádza; pôjdem
116
s nimi do lesa, tam je hlboké jazero, tam sa zatopíme, — potom bude koniec hladovaniu." A takto aj urobila. Zavolala svoje deti a šly všetci spolu do lesa. Cestou šli cez jednu lúku, tam stál bociaň, ktorý pozorne hľadel do vysokej trávy. Zrazu sa schýlil, pochytil čosi zobákom a odletel preč. Niesol tlstú žabu v zobáku. „O, milý bociaňu", hovorila sama ku sebe, vydýchnuc si úbohá žena, „tebe je dobre, ty môžeš tvojím malým niečo na zjedenie doniesť, ja ale sa musím s mojimi deťmi zatopiť." A s bolesťou pozerala na svoje deti, ktoré boly natoľko schudnuté a zoslabnuté, že sotva vládaly za ňou kráčať. Ked vošly do lesa, obkľúčil ich príjemný chládok, jedle vydávaly ľúbeznú vôňu a vtáčky spievaly veselo, lebo ony nemalý hladu. Žena sadla si pod strom a deti pritúlily sa k nej. I rieklo malé dievčatko: „Maminko, či je to už noc? Mne je tak tma pred očima, vždy tmavšie. Už skoro ani nevidím, maminko." A docela zoslabnuté malé dievčatko položilo si hlavičku na prsia matky. „Spasiteľu môj!" riekla táto, „dieťa moje zomre od hladu." — A v úzkosti svojej začne sa modliť: „Spasiteľu môj, smiluj sa nad mojimi nevinnými dietkami! Nedopusť, aby tak biedne zahynuly! Veď ty sa staráš aj o toho najmenšieho črviačika a nechceš, aby zahynul!" A tu pocítila, ako ju jej chlapec zrazu postrknul a zvolal: „Mamko, podívaj sa len ta dnu do lesa, ako je tam jasno, ani keby dakto s fakľou chodil. — Pozri len, maminko, ako je tam jasno!" Matka pozrela ta a skutočne chlapec mal pravdu. Jasné svetlo svietilo medzi stromami a vždy sa viacej blížilo a na jasnosti pribývalo. Neobyčajný strach ovládal ženou, lebo odrazu stalo sa čosi podivného. V okamžení nastalo ticho v lese, ani v kostole na pozdvihovanie. Vtáčky zamlkly, stromy prestaly šušťať, ani muchy nebolo počuť bzučať. Zrazu zmizlo tajnostné svetlo a pred nimi stála, ani čoby bola zo zeme vyrástla, vysoká, utešená pani. — Bola oblečená v lesknúcom sa plášti a na hlave mala korunu z hviezd. Jej tvár bola milá, dobrotivá a oči sťa nebo. „Vo veľkej biede tvojej, úbohá matko, vzývala si Syna môjho, Spasiteľa", hovorilo zjavenie, „a preto s jeho dovolením prišla som, aby som tebe a tvojím deťom pomohla. Ejhľa, ja rozosejem po lese také množstvo sladkých jahôd, že keď tie vyrastú, nebudete viacej hladom mrieť." Takto hovorila a šla pomaly zase do lesa. A ako kráčala, s pravicou rozsievala čosi na všetké strany. — Potom pomaly zmizla. Už slnce zašlo za hory, a/ medzi stromami nastávalo šero a tma, keď sa žena prebrala s /preľaknutia a dívala sa na okolo. A hľa, popod stromy všade, kde len za piaď zeme bolo, červeňalo sa od mnoho, mnoho jahôd, ktoré predtým ľudia nikdy nevideli. Nakŕmila s nimi svije deti i seba občerstvila a ešte
117
reľké množstvo vzala sebou, že sotva vládala ich ku svojej colibe priniesť. Tak boly stvorené jahody. Matka Božia ich sama rozosielala, aby úbohé siroty v čas velikej biedy nemusely hladom imreť. Jablonovský.