logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : Marcel Horniak, SS.
Rok : 1943
Číslo : 8
Názov článku : Práva srdca
Text článku : Práva srdca.
Marcel Horniak, SS.

Týmito slovami sa oháňajú najčastejšie tí, čo by chceli nimi ospravedlňovať svoje správanie, lebo aj cítia sami, že sa ono neshoduje s istými zákonmi božími a že je v protive aj s láskou, ktorá nás má viesť k našim bližným.
Ale prv, než by sme sa venovali otázke samej — vážne, ako si právom zasluhuje — vyriešme predbežnú otázku, či totižto naše srdce vôbec môže mať voľajaké práva. Nezabúdajme, že na svete iba jeden si môže robiť nároky na absolútne práva, a to je Boh. Stvorenia majú len povinnosti. Ozajstné právo iba jedno: môcť plniť svoje povinnosti, to jest môcť poznať a plniť práva božie. Co inými slovami znamená: Milovať Boha a slúžiť mu. Jedine toto je ich absolútne právo, v ktorom im nemôže a nemá nik prekážať. A oni radšej majú pretrpieť aj to najhoršie, hoc aj smrť podstúpiť, než vzdať sa tohto práva. Najodvážnejšími hlásateľmi práva milovať Boha a slúžiť mu boli a sú mučeníci.
Čo myslieť teda o právach srdca?
Srdce je veľkým ohniskom, v ktorom sa zapaľujú city, čo spájajú ľudí medzi sebou a jedného k druhému. Tieto sa vlastne shrnú vo dva hlavné: v lásku a nenávisť. Ale nenávisť výslovne zakázal ten, čo nám v reči na hore uložil milovať aj nepriateľa. Ostáva nám teda iba jedna povinnosť srdca: milovať. Milovať Boha nadovšetko a v ňom a pre neho milovať svojich bližných. Teda srdce nemá možnosť voľby, lebo sa musí prispôsobiť príkazu lásky a v tom vidieť svoju najvznešenejšiu a najmilšiu povinnosť.
No a práva srdca? Podľa tohto nijaké.
Veď napokon kto by si nárokoval práva, keď z tej povinnosti sála toľká dobrota a láska božia! Či nemáme radšej ďakovať Bohu, že miesto práv, s ktorými by bola spojená aj veľká zodDovednosť, dáva nám radšej sladkú a milú povinnosť, pri konaní ktorej sám nám poskytuje aj potrebnú pomoc a zaisťuje odmenu?
Otázka práv srdca by tak bola vyriešená.
Keď je reč o srdci, obyčajne sa myslí na srdce ako na sídlo a stredisko zvláštnej lásky: tej, čo priťahuje jedno pohlavie k druhému. S čím sú spojené aj isté fyziologické zjavy, predstavy, túžby a akési duševné ukojenie. Hej, to je tá láska, ktorá dosiahne svoj plný rozvoj v manželskom stave. Ale prv, než by sa k tomu dostala, musí prejsť cez väčšie alebo menšie prípravné obdobie. Táto však nemusí vždy končiť v manželskom stave. Pre mnohých, bohužiaľ, sa rozvíja a vyvíja v odklone a v odstupe od pravého smeru. Práve takejto láske, ktorá začína akýmsi hmlistým snom, predstavou, akousi neurčitou nádejou, a bohužiaľ, niekedy aj rozochvením a rozpálením tela, obyčajne dáva sa meno láska. Teda o tejto je reč. Z tejto sa narodil aj výraz, na ktorom si toľkí zakladajú a pred ktorým dávajú prednosť mnohým, omnoho vážnejším povinnostiam, lebo v nej vidia jediné a výlučné právo srdca.
Má teda práva láska, tento cit mladých sŕdc, ktoré sa rozochvejú pred ušľachtilou, milou postavou mladej devy? Každý uzná, že sa toto slovo veľmi zneužíva, dáva sa mu všelijaký význam a stáva sa nejasným, ba podozrivým, lebo mnohý ho používa podľa svojej ľubovôle a nestará sa o to, či aj druhý, čo ho počuje, dáva mu taký smysel a či ho azda v mysli a v predstave nesnižuje.
My mu dávame kresťanský smysel. No tým netvrdíme, že by sa ono mohlo používať aj v inom, podlom smysle. Nie. Slovo láska má mať len jeden smysel, a to kresťanský. Ostatné ho len uponižujú. Tí, čo by chceli lásku zneuctiť, nemali by ho nikdy použiť. Keď je použité v kresťanskom smysle, vtedy sa má pokladať za čosi sväté, vznešené, také vznešené, ako je vznešená úloha, ktorú mu Pán Boh sám dal a ktorú ona označuje.
Láska, to je bezpochyby složitý, ale veľmi vznešený cit, ktorý sa zmocňuje tela, duše aj srdca a ktorý Boh dal ľuďom, aby si uvedomili, že sú povolaní k zvláštnej, samým Bohom určenej úlohe. Ale majú sa na ňu pripravovať vážne a svedomite. Teda láskou sa ukladá povinnosť, aby jeden druhého neodvádzal od tohto vznešeného poslania. To je jediné právo, čo láska dáva. Kto by sa mu protivil, alebo v inom smysle sa chcel zariadiť, než to spomenutý zákon ustaľuje, odmieta a zavrhuje povinnosť, ktorá, keďže je božského pôvodu, je nedotknuteľná a nezmeniteľná. Kto by ju chcel upraviť podľa vlastnej ľubovôle, žiadal by niečo takého, čo sa protiví určitému a jasnému božiemu zákonu. A to je hriech. No a na vec hriešnu nik nemá právo.
Z tohto však vyplýva aj iný následok, ktorý si tiež načim uvedomiť, že totiž láska, ktorá vyhľadáva veci protizákonné, nemá a nemôže mať nárok na toto pomenovanie, o ktorom bolo povedané, že je sväté a vznešené. Je to zneužitie takého krásneho slova tam, kde možno použiť iba meno: náruživosť, vášeň. A keďže náruživosť je viac-menej dobrovoľne a úmyselne spôsobený neporiadok a vzbura proti zákonu, teda poklesok, a ten si nemôže nárokovať nijaké práva, ale ani pomenovanie lásky.
Takéto reči, ktoré sa zakladajú na suchej logike, asi neuspokoja hlásateľov a zástancov „práv srdca", ktorí povedia: Co môže taká chladná, mrazivá logika tam, kde život vrie, city sa búria, náruživosť rozpaľuje, až unáša. Hej, ale kto chce rozumom narábať, ten potrebuje logiku, veď ona je základom rozumovania. Kto chce sísť s cesty logiky, ten ľahko síde aj s rozumu. Či tak nepochodia tí, čo sa nielen príliš odvolávajú, ale aj využívajú svoje práva, zvlášť na poli srdca? Veď to priznávajú aj sami častou výhovorkou, ktorá už prešla aj v porekadlo: „Kde ide o záujmy srdca, tam zdravý rozum ustupuje. Nemá slova."
A oni si myslia, že tým odôvodnia, ospravedlnia, upravia všetko. Neuvedomujú si, že všetko, čo zmenšuje, zatlačuje a prekáža rozumovým schopnostiam, treba odsúdiť, lebo človeka uponižuje na úroveň nemých tvorov. Ba, neraz ešte aj nižšie. Lebo tie sa aspoň riadia podľa pudu a rešpektujú ho; kým človek, zachvátený a unášaný náruživosťou a vášňou „lásky a právami srdca", i do bahna sa vrhne. Bohužiaľ, ani vážnejšia úvaha by ich o tomto nemohla presvedčiť o prevrátenosti takého počínania.
Predsa sa len zastavme ešte chvíľu pri nárokovaných právach, ktorými sa chvascú a na ktoré sa odvolávajú. Chcú teda, aby srdce bolo voľné obrátiť sa napravo a naľavo, aby sa zaviazalo, zadalo len jednej osobe na celý život? Alebo meniť predmet lásky vždy, keď city srdca zmenia smer? Abv svoju moc uplatňovalo a prevádzalo bez akýchkoľvek noriem a zákonov, aj keby to musel niekto platiť horkými slzami, zahanbujúcim pokleskom a hriechom? Že či sa to môže robiť? Bohužiaľ, skutky to dokazujú, a preto nik to nebude zapierať. Táto sloboda, bohužiaľ, jestvuje, ale či majú na to právo? Či sa to krásne meno sloboda nezmenilo na zvrhlosť?
Opýtajte sa len tých, čo horlia za nezávislosť srdca. Či im to prináša ozajstnú radosť, keď sa tak nechajú unášať vlastným citom? Či je to dôstojné ľudskej vôle, praktického používania a uplatňovania tej slobody, o ktorú sa bijú a ktorú teraz musia uplatňovať len na takom obmedzenom poli? Veď nevidia ďalej od svojich vášní. Ak sa tým má dať výraz ľudskej mohúcnosti, tej ľudskej schopnosti, ktorá si môže voliť, robiť, čo chce; kde sa človek už nemôže voľne rozhodnúť, lebo čosi silnejšie sa mu stavia do cesty a mu v tom prekáža, tam už badať akúsi podradnosť, ktorá neprináša česť a tým menej slobodu. To je už cesta otroctva.
Priznávať srdcu práva je teda priznať sa k istej forme otroctva, ktoré mu dáva len chvíľkové uspokojenie, akési opojenie citov, ale v duši zanechá nespokojnosť, ktorá mu bude stále pripomínať, že zneužil svoje práva. Práva srdca! Ono sa to ľahko povie; ale ak ich prijímate, keď vás srdce tiahne k istej osobe, musíte ich rešpektovať aj vtedy, keď tá osoba nie je hodna vašej lásky. Lebo nestačí povedať: Poslúchol som hlas srdca. Rozkazuje srdce? Teda musíte sa pýtať, či vás volá plniť vznešené poslanie alebo nízko ukájať hriešne vášne. Pôjdete, kde vás ono tiahne, hotoví vsadiť do hry vlastnú dôstojnosť a vážnosť, česť a meno? Srdce má právo meniť predmet lásky, keď sa už nasýtilo? Teda tak? Nerobí vám to starosti, že voľakto ostane s rozbitým srdcom, so zlomenými nádejami na posmech sveta, azda zahanbený a uponížený? Lebo neslobodno zabudnúť, že kto sa nebojí uponížiť osobu milovanú, nemiluje ju; a nemožno milovať osobu, ku ktorej nemáme úcty. Pravá láska ukladá a žiada úctu k milovanej osobe. Ak sa potom srdce, ktoré sa stalo otrokom nízkych vášní, nechá unášať ta, kde niet iného, iba bahno hriechu, ako si môže ešte nárokovať akési práva srdca?
Teda srdce nemá nijaké práva, ak len tie, ktoré sú spojené s povinnosťami a vyvierajú zo slobody, to jest môcť si vybrať osobu, ktorú miluje, láskou hodnou tohto názvu, láskou svätou. Ak sa chceš viazať na celý život, dobre, ale len s jednou; založiť si rodinu a tak spĺňať úlohu, ktorú ti určiť má právo iba Boh tak, ako ju určil aj prarodičom. Toto právo dal Boh len nad tou osobou, s ktorou máš prežiť celý život. Nárokovať si v tomto vlastnú slobodu namiesto božieho zákona a nechať sa unášať srdcom, ak nie priamo telom, to je zneužívanie práva a slobody.
Ó akí úbohí sú tí, ktorí si zakladajú na svojich domnelých víťazstvách, tí, čo dávajú srdcu všetky práva a podrobujú seba, vlastnú slobodu, česť a dôstojnosť, často aj šťastie tyranstvu jeho práv, ktoré ich robia otrokmi.
Počujte mienku muža, ktorý poznal svet a mal možnosť nazrieť do mnohých duší, zvlášť mladíkov, — veď ho milovali, lebo sa im s láskou venoval, — P. Lacordairea, OP, čo vraví: „Pravá láska je čistá. Ona má sídlo v srdci a nie v smysloch. Smyselnosť ju uponižuje, ju vyháša. Nik nie je toľme vzdialený od lásky ako hýrivec. Cím je srdce čistejšie, tým väčšmi ho Boh učiní schopným ozajstne milovať, milovať vytrvalo." Obyčajne opak toho pokladajú za pravdu. Lebo zabúdajú, že v sexe človek nie je vládcom, ale služobníkom, priamo otrokom. Sú akísi špecialisti, profesionalisti lásky, ktorí sa v tom zdokonalili; ale bývajú rafinovanými sebcami. A nezabúdajte, čo hovorí Nasledovanie Krista: „Keď sa myslí len na seba samého, vtedy už zmizla láska." Prehnaná smyselnosť je hrobom srdca. Teda i lásky. Ale čím živší je pocit osobnej ceny, hodnoty a cti, tým čistejší a rýdzejší, ozajstnejší a vyšší je tvar lásky. Pravá láska ukladá úctu a je spojená s bojazlivosťou. Kto sa nebojí uponížiť osobu milovanú, nemiluje ju.
Pravda, nájdu sa umelci pretvarovania; ale tí zabudli na veľmi dôležité pravidlo: Pravá osobnosť, ktorá si je povedomá vlastnej ceny a má smysel pre česť, bojí sa zneuctiť a uponížiť milovanú osobu. Medzi osobami bez cti môže sa prejaviť sexuálna vášeň, nepravá súdržnosť, spoločenstvo v neviazanosti, ale nie láska. Nemorálnosť sa javí v úžasnej plochosti a duševnej prízemnosti, ktorá sa prezrádza častými banálnosťami.
Zrieknuť sa slobody a oddať sa tyranstvu práv srdca je otroctvo, ktoré si mnohí hneď včas neuvedomia, lebo jeho prvé účinky zdajú sa príjemné. Ale je to otroctvo, nakoľko sa človek podrobuje tomu, nad čím by mal vlastne vládnuť. Namiesto toho by mali prijať a plniť zákon toho, ktorý je večná Pravda, Spravodlivosť a Dobrota, prijať jeho autoritu a láskavé vedenie a svoju slobodu uviesť do súladu s jeho vôľou. To nielenže neuponižuje, ale povznáša. Či nie je lepšie prijať zákony Boha, nášho láskavého otca, než sledovať domnelé práva srdca, ktoré sa z poddaného stávajú bezohľadnými tyranmi?
Keď tak uvážite, vy odvážni, smelí mladíci, ktorí ste prístupní šľachetným činom a veľkodušným obetiam, ktorí ste hotoví zlomiť akékoľvek nespravodlivé jarmo za vlastné práva a ochotní za ne aj život dať, na poli lásky by ste nemali mať program dôstojný a primeraný činom šľachetného ducha, kresťanského povedomia?! Mali by ste si pokladať za česť, že môžete svoj život, život ľudí, ktorí sa môžu mýliť, uviesť do súladu so zákonom, ktorý dáva Boh neomylný. Lebo on vám môže dať aj duševné prostriedky, pomocou ktorých zachovávanie zákona vám nebude ťažké. Keď sa srdce bude domáhať svojich práv, buďte na pozore, lebo len jedna láska si zasluhuje vaše city. Tá, čo Boh zošľachtil a povýšil natoľko, že sa stala pokračovateľkou jeho stvoriteľského diela, pri udržovaní a množení ľudského pokolenia.
Nemali by ste zabudnúť, že človek sa tým väčšmi vyvyšuje, čím väčšmi sa zrieka svojich práv a usiluje sa plniť svoje povinnosti. Lebo niet krajšieho výmeru života, ako je ten, čo hovorí: Život je povinnosť.