logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : Marcel Horniak, SS.
Rok : 1943
Číslo : 8
Názov článku : Krídla, či priťaž
Text článku : Krídla, či príťaž ?
Marcel Horniak, SS.

Dva protichodné filozofické smery priniesly dve, zrejme vzájomne si odporujúce teórie o náruživostiach.
„Treba ich celkom potlačiť" — zneje mienka stoikov.
„Načim ich slepo nasledovať" — odporúčajú zástanci náuky hedonistov.
Zatlačiť ich úplne? To je číry sen! To je nemožné. — Nasledovať ich a oddávať sa im? To by bola hanba, veď je to nemožné.
Ak ich zatlačíte, čo bude z človeka? Apatický, bezcitný tvor ... Pravý hlupák. Ale, charakter sa neutvorí apatiou, úplnou bezcitnosťou ducha; iba pôsobivou, aktivitou duševných schopností a nadovšetko rozumu a vôle.
„Čo chcú vytrhnúť zo srdca mládeže mladistvý vzlet, činorodý rozbeh a blahodarné nadšenie, ktorých korene rastú v náruživostiach?" Povie si nejeden dotknutý.
Nech sa len uspokoja. Veď vieme, že sa oni nedajú zničiť a potlačiť; vieme, že je to boj, ktorý sa začína prvým používaním rozumu a končí posledným dychom. Pascal hovorí, že vek nijako nerozhoduje ani o začiatku ani o zániku týchto dvoch náruživostí, to jest lásky a ambície.
Teda prvá teória neobstojí. Nemôžeme ju prijať.
Ani druhá. Ak je čírym snom úplne ich potlačiť, je hanba sledovať ich, lebo:
1. znamenalo by to zrieknuť sa názvu a dôstojnosti človeka. Filozofia nás učí, že človek je animal rationale = rozumné zviera. A práve rozumom sa líši od zvierat (animalia irrationalia). Kto sa teda necháva unášať zvieracími pudmi, výslovne sa zrieka rozumu, ktorý by mal použiť na rozoznávanie dobra od zla tým šľachetným úmyslom, aby mohol vyhýbať neresti a navykať na ctnosti.
2. Bolo by to zrieknuť sa názvu kresťana. Zjavenie božie nás učí, že človek pozostáva z tela a z duše. Telom sa podobá zvieratám, tvorom, čo Boh stvoril, hoci pre isté vlastnosti, súlad milosti a krásu, je z nich najdokonalejší. Ale svojou dušou sa líši od nich, lebo tá je stvorená na boží obraz a na podobnosť božiu a vykúpená predrahou krvou Krista Pána. Kto sa však slepo oddáva svojim náruživostiam, vrhne blato, kal na obraz boží, zavrhne vykupiteľské dielo Kristovo, nie je kresťanom, ale... pohanom. Preto:
3. bol by to návrat k pohanstvu. Pred príchodom Krista Pána — veď to dobre vieme — pohani mali zvláštny kult tela, lebo nepoznali, že to, čo zaručuje pravú veľkosť človeka, nie je hmota, do ktorej je odiaty, ale „dych života", ktorý-vdýchol Boh do blata, vlastnými rukami učineného človeka. Kto hovie svojim smyslom. je pohan, nakoľko zaznáva podriadenosť tela duši a svrchovanosť duše nad telom. Slovom bolo by to
4. prevrátiť poriadok, ktorý Boh ustanovil.
Medzi týmito dvoma krajnosťami možno azda nájsť strednú, zlatú cestičku? Ale áno. Ponúka nám ju Aristoteles, keď hovorí, že vraj máme s nimi filozofovať. To znamená, máme ich brzdiť, opanovať ich, potlačiť ich a podrobiť vedeniu rozumu, aby sme ich použili na dosiahnutie kresťanských ideálov. Teda pravá cesta: ovládanie seba samých v plnom smysle slova.
„Náruživosti sú najväčšou mocnosťou sveta, ak nie sú jeho najväčšou slabosťou", ktosi napísal. Ony môžu povzniesť celý svet, ale nás môžu aj strhnúť do najbiednejšieho stavu. O nich večne platí podobenstvo o zrne, ktoré padlo do viacej alebo menej dobrej pôdy. Zúrodniť a skypriť pôdu srdca a tak využiť k dobru náruživosti, to je v našich rukách, ... v mojich, tvojich, v rukách každého jedného z nás.
Vezmite napríklad energie prírody. Ak sú potlačené, olúpia ľudstvo o veľké, nesmierne dobrodenia veľkého potenciálu, veľkej činnosti, čo v sebe skrývajú. Nechajte ich voľné, zničily by celý svet, kým opanované a rozumne upravené aj tie najhroznejšie sa stály veľmi užitočnými a ľudstvo obšťastňujú toľkými vynálezmi a prispely k nášmu pokroku a obecnému rozvoju kultúry. Svetlo (elektrické), ktoré sme poznali, len keď sa za strašnej búrky zjavilo medzi tmavými mračnami, aby nás svojou žiarou a rachotom zdesilo, dnes osvetľuje ulice, dielne, sviatočné schôdzky, posiedky a radostné zábavy, zmeniac tmavú noc v jasný deň. Lode, poslušné nepatrným a lahodným zásahom ruky strojníka, prevážajú obrovské náklady a plávajúce paláce s niekoľko sto cestujúcimi. Dynamit trhá celé vrchy, aby spájal národy, ale tiež môže trhať a hubiť ľudí a výplody ľudského umu: stavby a iné diela techniky. Hľa, nesmierna moc človeka nad energiou; prečo by nemohol človek opanovať duševné energie, svoje náruživosti?
Zničiť ich by bolo detské. Nechať sa nimi unášať bolo by otroctvo. Potlačiť, sputnať a opanovať, to je ušetrenie nesmierne hodnotných síl pre naše mravné zdokonalenie.
Potlačiť ich, vravím; lebo ak človek drží na úzde vlastné náklonnosti a dá im len rozumne odôvodnenú slobodu, zaslúži si uznanie, lebo tým dokáže, že je pánom nad tým, čo je v nás živočíšneho.
Sputnať ich; lebo ak sa nedovolí, aby ich výbuchy nadobudly nebezpečné rozmery, vtedy nielenže nás nestrhnú na zlé cesty, ale ešte nám dajú väčšej odvahy a sily pri vykonávaní dobra, aj keby to bolo niekedy v protive s našou povahou.
Opanovať ich; lebo dokonalý kresťan je anjel nad skrotenou beštiou. Ale aby sme túto beštiu skrotili, musíme skrotiť tak, ako sa robí s ohnivým koňom: dať jej zubadlo a uzdu držať nakrátko, aby nás neniesly, kde by samé chcely, ale tam, kde my chceme.
Len keď sme prinútili telo zabudnúť na jeho primitívnu divokosť a náruživosti sme skrotili a podrobili vedeniu a moci rozumu, len vtedy budeme môcť volať z hlbín srdca: Požehnané náruživosti.
Len malý obraz. Bolo to v kostole svätého Hieronyma v Toulouse. Mladý rehoľník vystupuje na kanceľ. Pohľad neúprosný, hlas trúchlivý, posunky rúk vyhrážajúce. Zdá sa, ako by chcel blesky soslať na zástup poslucháčov. Slovami a pohybmi rúk chce čím jasnejšie a presvedčivejšie opísať zvláštny stav hrozných nešťastí, čo ľudstvu priniesly neskrotené náruživosti a vášne. Ale kazateľ sa zrazu zastaví, ako by sa chcel na chvíľu sústrediť. Oči všetkých sú na neho upreté . .. Hrobové ticho . .. Dych všetkých zastavený. Čakajú, že azda vysloví poslednú kliatbu nad náruživosťami a budú môcť počuť slová slávnostného odsúdenia a zavrhnutia. Ale zrazu vnorí svoj pohľad na Ukrižovaného, a hľa, jemný, milý úsmev sa zahráva na jeho perách, tvár mladého rehoľníka sa vyjasní a žiari ako lúče mesiaca za búrlivých, tmavých nocí. — A P. Lacordaire, OP, ako by bol nabral nových síl, pokračuje silným, ale milosťou božou preniknutým, miernym hlasom: „Náruživosť je v človeku ako meč lásky. A ktože by mu ho chcel vytrhnúť pre tie nesčíselné nešťastia, ktoré zaviňuje, bol by podobný tomu, čo by chcel polámať Homérovu lutnu, lebo ňou ospevoval falošných bohov. Ach, nelámte, neničte túto lutnu, vezmite ju z rúk slepého básnika a oslavujte ňou dobrodenia, slávu a meno Boha najvyššieho. Spievajte, zem vás počúva a nebo vám odpovie, lebo lutna Homérova je aj lutnou Dávidovou; a náruživosť človeka vie síce aj usmrtiť, ale vedela aj svet spasiť na Golgote." Tým teda, čo cítia v sebe záchvaty a oheň náruživostí, nech nestrácajú odvahu. Nech sa radšej poďakujú Bohu, že im dal príležitosť k zdokonaľovaniu. „Sila v chorobe sa zdokonaľuje", vravel Pán svätému Pavlovi, keď ho prosil, aby mu odňal „osteň tela".
Tak teda náruživosti, ktoré kladú taký silný odpor túžbam a ideálom mladých ľudí a vystavujú ich skúškam, dávajú im aj príležitosť k boju. Kto bude odvážne bojovať, toho duch zosilnie. Nebude azda nová metafora: „oheň náruživostí", ale priliehavá. Oheň pre nerozumných býva nebezpečný, zhubný, lebo páli, ničí. No pre tých, čo vedia ním obozretne narábať, má užitočné a blahodarné účinky, lebo svieti, oteplieva, očisťuje. Voči náruživostiam neslobodno byť nerozumným. Treba ich vedieť podrobiť správe rozumu. A vtedy sa stanú vzpruhou, ktorá bude vždy vedieť pobádať ich duševné schopnosti, keď ide o príležitosť vykonať niečo dobrého, a s jej pomocou sa odvážnejšie a rozhodnejšie postavia na odpor zlu.
Bez náruživostí, bolo povedané, nemôžeme byť ľuďmi. Bez silných náruživostí nemôžeme byť pevným charakterom, lebo silné náruživosti, keď sú skrotené rozumnou silou, vykonajú veľké veci a privádzajú k rozumnosti a šľachetnosti. Otvorte dejiny! Čítajte životopis veľkých konvertitov. Zisťujte v nich dve obdobia, jasne oddelené. V prvom veľká, nezriadená náruživosť ich strhla azda až pod obraz boží. Lebo sa dopustili najhorších skutkov. V druhom pod dotykom milosti tá istá náruživosť, dobre, správne zachytená a využitá, povzniesla ich až nad úroveň veľkých ľudí, ktorí sú schopní vykonať skutky viacej ako hrdinské. Udalosť Magdalénv, „hriešnice" pre náruživosť lásky; ale „kajúcnice" z lásky ku Kristovi.1 — Život svätého Pavla, „prenasledovateľa Kristovho" pre nenávisť voči kresťanstvu: ale „kazateľ Kristov" z odporu k nepriateľom Cirkvi. To sa opakovalo cez dlhé storočia a opakuje sa aj dnes, azda za iných okolností a pri iných náruživostiach. Veď je známy príklad svätého Augustína, svätého Ignáca, Františka Xaverského a dlhý bezpočetný rad horlivých kresťanov, ktorí nemohli odporovať milosti božej, lebo ich priviedla zo stavu duševného otroctva k slobode dietok božích.
Ako by všetci jednohlasne volali: Pocítili sme trpký osteň náruživostí, ale sme sa pre ne strmhlav vrhli do všelijakých nerestí; tak sme z nich pomocou milosti božej vstali a nabrali sily dať sa na cestu ctností, ktoré sú žriedlom a zárukou pokojného a radostného duševného rozbehu. Neslobodno si nechať ujsť roky mladého zápalu a vrenia, aj keď v dušiach rozlieva sa hrejivá láva náruživostí, lebo čím skôr sa ona schladí, tým skôr ztuhne, zmení sa v najúrodnejšiu pôdu ctností a stane sa základom pevného charakteru.

1Prečítajte si krásne dielo Rubatscherovej: Monna Margarita v krásnom preklade Slavkoviana. Vydala MS 1943.