logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : P. Marcel Horniak, SS.
Rok : 1943
Číslo : 7
Názov článku : Vieš, čo máš vlastného
Text článku : Vieš, čo máš vlastného?

Ozaj vlastného? Nič alebo skoro nič; ale ak chceš, môžeš mať všetko! Súhlasím s tebou, že slovo moje je veľmi sugestívne a lákavé a môcť. ho použiť na niektoré veci a predmety ukojí naše, azda cez dlhé roky prechovávané sny a túžby, hoci nie vždy oprávnené. Vec, o ktorej môžeš povedať, že ti prináleží a je tvoja, je ti milá, ako by kus tvojho ja.
Všimnime si však zblízka voľaktoré z tých vecí, ktoré ty obyčajne svojimi nazývaš. — Či si bohatý alebo chudobný, máš viac alebo menej peňazí. Sú tvoje? — Hej? — Myslíš?... No, pozrime!... Najsamprv od koho si ich dostal? Azda si ich zdedil po otcovi alebo po inom príbuznom alebo ako odmenu za vedeckú prácu, preukázanú službu, či ako vzácny dar veľkodušného priateľa? — Ale neboly vždy tvojím vlastníctvom a ich statočný pôvod ťa oprávňuje na aktuálne ovládanie.
A teraz, povedzme, — a toto je veľmi dôležité — sú peniaze tvoje v tom smysle, že si ich pravým, absolútnym majiteľom a môžeš s nimi robiť, čo chceš? — Hej — odpovieš mi ty. — Ah nie. vravím ja. — Môžeš ich minúť na svoje potreby alebo na potreby svojej rodiny, môžeš z nich pomôcť núdznym, milodar na dobročinné diela a bohumilé podujatia, ale nemôžeš ich použiť na svoje vrtochy a neužitočné márnivé zbytočnosti; rozhodne nie na úkor spravodlivosti a lásky; nie na to, aby si sa ty radoval, keď sú iní v nezavinenom biednom položení. Slovom jestvujú akési zákony, ktoré musíš rešpektovať pri použití svojich peňazí a ktoré ti znemožňujú, aby si ich nazval svojimi, aspoň nie svojimi tak absolútne.
Tieto zákony môžeme shrnúť na jeden a to je zákon Kristov. Je to zákon spravodlivosti a lásky spolu. ,,Co zvyšuje, dajte na almužnu" (Luk. 11, 41). Takže čiastku peňazí máš použiť na vlastné potreby a pre potreby tých, čo sú ti sverení, a ďalšie máš použiť na uľavenie biednych a v núdznych. „D a j t e" - to je rozkaz boží. Dve povinnosti, ktorým nemôžeš vyhnúť, kladú ruku na jednu a na druhú čiastku peňazí, ktoré si ty nazval svojimi a ktorých, ako si videl, predsa nie si majiteľom, ale len opatrovníkom a správcom z poverenia božieho a v mene Boha.
Chápeš, myslím, že keď hovoríme o peniazoch, rozumieme pod tým akúkoľvek formu hmotného bohatstva. — Tak aspoň tá inteligencia, rozum, veda — aspoň to bude moje, myslíš si. A necháš sa unášať citmi pýchy a namyslenosti, lebo ťa pokladajú za vzdelanca, bystrého odhaľovateľa tajov prírody a vedy, umelca slova, pera, dláta alebo štetca ...
No dobre! Smiem ti však pripomenúť, že tie vlohy nepochádzajú od teba samého; veď vieš, že sa u teba len zdokonalily, vďaka šťastlivej výchove a priaznivého prostredia, ale ony sú predovšetkým darmi Pána Boha. ktorý ti ich môže vziať dnes-zajtra, dopustiac na teba dajakú chorobu alebo nešťastie.
Pán Boh ti ich sveril, aby si ich využil. A keď aj máš z nich slávu a zadosťučinenie, to nie je ich prvotný a výlučný cieľ; keby si ich však nevyužil, neslúžia svojmu cieľu; ich zlým používaním zradíš Toho, čo ti ich sveril. Musíš ich teda použiť na dobré a len na dobré, lebo len tak budú použité podľa úmyslu Stvoriteľovho. Keď teda nie si voľný pri ich používaní, nemáš ich volať svojimi, ale radšej si často pripomenúť, že ti ich Boh dal.
Za svoju pokladáš rodinu, v ktorej si sa narodil, a neskôr ešte s väčšou záľubou to, čo si si založil vstupom do stavu manželského. Ale keď budeš ženu volať svojou a deti svojimi, nezabudni, že Pán Boh dovolil ľuďom túto vznešenú ustanovizeň, aby vyhoveli božskému poslaniu, ktoré jej on sveril. — Manželka ti je alebo bude daná, aby ti bola družkou, a nie otrokyňou; aby ona zdokonaľovala teba a ty ju, aby ste mali deti, čo majú poznať Boha, milovať ho, jemu slúžiť a tak rozširovať jeho úctu a česť. Len takto budete nástrojom božského poslania. — A deti, ktoré oprávnenou pýchou budeš volať svojimi, tiež sú stvoreniami božími, a nemôžeš o nich rozhodovať podľa svojej ľubovôle, lež ich musíš vychovávať podľa božích zákonov a pripraviť ich, aby boly ochotnými stať sa tým a robiť to, čo chce od nich on a nie ty.
Ak si lekárom, advokátom, obchodníkom, robotníkom, roľníkom, ty budeš vždy hovoriť o svojom povolaní. Chráň sa však pridať „svoje" podľa okolnosti menší alebo väčší dôraz a zvuk pýchy, namyslenosti, ctižiadosti alebo opovrhnutia a odporu. Ono je tvoje, nakoľko ho prevádzaš; ale nemôžeš ho použiť na zlú vec, pre svoje chúťky. Veď ono je určené na osoh všetkých, na odstránenie ich biedy, na zaistenie blaha vlasti, na napravenie krívd, ním máš šíriť pravdu, hájiť spravodlivosť; všemožne sa pričiniť, aby sa zachovalý zákony mravnosti.
Veru aj naše povolanie spravujú božie zákony; ono je nástrojom božej vôle. Lebo veď on dáva ľuďom zvláštne náklonnosti a povolenia, aby nimi upozornil na cestu, ktorou chce, aby bola upravená naša činnosť. Ak zblúdiš na plané cesty, staviaš sa proti plánom božím; ak ho zanedbáš, dopustíš sa bezprávia, lebo nechávaš nečinný nástroj, ktorý Boh určil, žeby vykonal vari mnoho dobrého. Keď si tým povolaním aj získaš to, čo tí je potrebné, aby si mohol žiť svojím životom, a keď máš z neho pocit zadosťučinenia, ako kto správne používa prostriedky, ktoré mu boly sverené, pre dobro a pravdu, vtedy si v práve: nezabúdaj však, že cieľom tvojho povolania nemá byť zisk ani tvoja osobná záľuba a uspokojenie, čo ti Pán Boh dožičí len ako odmenu za dobre vykonanú robotu; veď povinnosť pozostáva z dobre vykonanej práce a jej cieľom má byť sláva božia a blaho ľudstva.
Ak teda nemôžeš sám rozhodovať o cieli svojho povolania, ktoré predsa len svojím voláš, používaj toto slovo v tom smysle, — ako pri bohatstve — že ono ti je len sverené ako nástroj na zachovanie, zdokonaľovanie, a máš ho použiť na dobré, veď na to ti ho Pán Boh sveril.
Nemám teda — vravíš mi — nič svojho z toho, čím vládnem?
Ba hej! Svoje ctnosti a svoje neresti môžeš volať naozaj svojimi. Za ne dostaneš odmenu alebo trest. Ale neresti sú nešťastné vlastnosti, lebo ti prinesú škodu. Ctnosti môžeš pokladať za svoje, ale nie na základe len svojich zásluh, lež najprv a nadovšetko, lebo Boh vložil ich zárodok do tvojej duše a dáva ti potrebnú milosť, aby si ich zúrodnil.
Jestvuje však, drahý priateľ, aj istá skutočnosť, ktorá je ozaj a absolútne tvoja, ak chceš. Ona je taká mocná, že nijaká iná moc ti ju nemôže vyrvať; je preto všemohúca. Musíš sa k nej pritúliť takými citmi, ktoré by nemohol umlčať alebo zatlačiť nijaký iný cit, a to môže byť teda iba láska, láska nekonečná. Táto skutočnosť všemohúca, nekonečne milujúca, jestvuje. Je to ten, čo sa stotožňuje s láskou: Boh, ktorý je láska.
Hľa, kto je tvojím; absolútne tvojím. A nie je to slovo až prehnane odvážne. Veď Pán Ježiš sám povedal svojim učeníkom, keď ich učil modliť sa: „Vy sa teda takto budete modlievať: Otče náš..." Ono teda vyšlo z úst božích.
Všetky ostatné veci, ktoré svojimi voláš, ti môže odňať ľudská alebo božská moc; ale vždy ti ostane, ak to aj sám budeš chcieť, t. j. kým sa nedopustíš smrteľného hriechu — ostane ti nekonečná láska, Boh, naše všetko. A bude tvojím, ozaj tvojím. Môžeš ním disponovať; jeho srdcom, ochranou, intímnou spoločnosťou, kedykoľvek budeš chcieť; lebo on je v tebe so svojou milosťou, žije vo tvojej blízkosti, v každom svätostánku, a Kristovo božské telo príde sa spojiť s tebou vo svätom prijímaní.
Keď apoštol Tomáš videl rany vzkrieseného Spasiteľa Ježiša Krista, padol pred ním na kolená a vravel: „Pán môj a Boh môj." A Pán Ježiš ho nazval blahoslaveným. Blahoslavený budeš teda aj ty, čo veríš. Aj keď nemôžeš nazvať svojimi bohatstvo, rozum, rodinu; no môžeš svojím nazvať Boha samého, ktorý je bohatstvo, láska nekonečná, Otec a Pán celého sveta.
P. Marcel Horniak, SS.