logo
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Pútnik cyrilometodejský
Autor : Dr. Stanislav Jurovský
Rok : 1945
Číslo : 1
Názov článku : DEVÍN
Text článku : Trocha histórie a povesť

Na západných hraniciach južného Slovenska, tam. kde sa stretá mohutný Dunaj s tmavými vodami Moravy, vysoko nad okolie sa týči obrovské vápencové bralo a na ňom mohutné rumy hradu.
To je Devín.
Bralo, na ktorom Devín vyrástol, stojí tam, kde sa kedysi pretínaly dve významné staroveké europské cesty. Jedna, čo spájala horúcu Adriu s chladným Baltom, a druhá, čo sledovala tok Dunaja a preklenovala vzdialenosť medzi Alpami a východným oblúkom Karpát. Skalisko nad sútokom Dunaja a Moravy je priam* strážcom križovatky týchto dvoch ciest.
Odkedy sa skala Devín používala ako hradisko, to nemožno povedať. Iste, ako došli do tých končín prví ľudia, využili výhod, ktoré im pri obrane poskytovalo osemdesiat metrov vysoké bralo, dobre chránené sútokom veľriek. A naozaj, ako o tom svedčia vykopávky (najmä z r. 1921), na vrchu a v jeho okolí bývali ľudia už v železnej dobe. Rimania, keď sa v prvých storočiach po narodení Krista Pána dostali na svojich výpravách do Európy až do našich končín, mali na vrchu Devína svoje stráže.
Prvý písomný záznam o Devíne však máme až z doby Veľkomoravskej ríše, a to vo fuld-skej kronike, podľa ktorej r. 864 na „Dowíne" sa bránilo knieža Rastislav náporu silných vojsk Ľudovíta Nemca.
O niekoľko rokov neskoršie (871) pod Devínom sa stretol s Nemcami Svätopluk, ktorý nad nimi zvíťazil a zahnal ich za Dunaj.
Časy Veľkomoravskej ríše, to boly časy vrcholnej slávy Devína. Tu sídlili nezávisle vladári slobodných krajov od terajšieho stredného Slovenska až na Moravu a od Tatier až po horstvá chorvátske. Tu bolo stredisko slovenského a slovanského historického života. A odtiaľto sa začala šíriť medzi našimi predkami aj kultúra a záchrana života slovanských národov v strednej Európe, kresťanstvo.
Ale nie dlho trvalý požehnané časy od začiatku kresťanstva po pád Ríše, ktorá kresťanstvo prijala v strednej Európe prvá. A Devín nebol len svedkom jej slávy, ale aj svedkom jej pohromy. Čierne dni smutnej bratislavskej bitky nešťastného roku 907 zasadily úder slobode našich predkov neďaleko Devína, a na pyšný stolec devínskeho hradiska ne-zasadol od tých čias vladár slovenskej krvi...
V tých rokoch niekedy azda bolo zničené aj pôvodné slovanské hradište.
Potom na vrchu postavili hrad nový. Teraz už kamenný. Aj ten však neušiel zásahu vojny. Na začiatku 13. storočia v bojoch medzi Andrejom II. a rakúskym kniežaťom Fridrichom bol zapálený a vyhorel. Opravili ho však znova, i keď nie nikdy nadlho, lebo sa oň viedly časté a mnohé krvavé
boje, pri ktorých Devín vymenil veľa pánov. Všetky nečasy však vydržal. Prestál nápory tatárskych hord, nesklonil šiju pred Turkami. Keď však po kuruckolabanských vojnách majitelia hradu Pállfy-ovci prešli do Bratislavy, nemá sa kto oň starať, a začína sa začiatok konca jeho stredovekej slávy a stredovekého významu. Zub času silne zahryzol do jeho múrov; a na čo nestačil zub času, vykonaly francúzske vojská, ktoré ho po znojemskom mieri 1809 vyhodily do povetria.
I keď však hrad stratil svoj strategický, vojenský význam, Slováci naň nikdy nezabúdajú a prichádzajú sem, na jeho slávnu pôdu, pripomenúť si svoju veľkú minulosť, pookriať spomienkami a načerpať nových síl a novej chuti pre prácu na národa roli dedičnej a na utužovaní spojív medzi bratskými slovanskými národmi, k čomu nás zaväzuje pamiatka slovanských apoštolov sv. Cyrila a Metoda, ktorí práve u nás začali šíriť Božie slovo a civilizáciu.
Povesť o Panenskej veži.
Priamo nad chladnými vlnami valiaceho sa Dunaja čnie osamele do výšky šesthranná strážna vežička, ktorú ľud s okolia volá Panenskou vežou. O nej sa hovorí od nepamäti povesť, ktorá má dve obmeny. Podľa jednej sa dej odohral ešte za pohanských čias, podľa druhej neskôr, keď už bolo v našich krajoch rozšírené kresťanstvo. Prinášame druhú obmenu, podľa ktorej pán devínskeho hradu sa na svojich poľovačkách, ktoré rád usporiadoval a na ktoré sa aj rád dal pozývať svojimi susedmi, stretol v Korutanoch s krásnou dievčinou, dcérou tamojšieho vladyku. Stretnutie neostalo bez hlbších dojmov, a čoskoro sa vyvinula horúca láska. Horúca a krásna. O to krajšia, že jej nik neprekážal.
A tak sa Devín chystal na svadbu. Do sveta sa rozchádzali poslovia pozývať svadobníkov, a sám hrad vyzeral viacej ako kuchyňa než ako sídlo udatného rytiera.
Stalo sa však, čo nik nečakal.
Veľkému sprievodu, ktorý mal priviesť na Devín mladuchu a ktorému na čele bol sám pán Devína, nevestin otec odoprel 'svoju dcéru, lebo ju vraj sľúbil dať do kláštora.
Zdalo sa už, že výprava sa bude musieť vrátiť a veľká láska umŕtviť. Nebol by však býval devínsky pán rytierom, aby sa bol dal len tak. Vystriehol príhodnú chvíľu a dievča — uniesol.
A tak sa svadobné prípravy na Devíne nezahanbily. Šťastný rytier po návrate usporiadoval slávnosti, poľovky, hry a hostiny, na ktoré sa schádzalo panstvo zo širokaďaleka. Ale hoci na všetko pamätal, na jedno v tom svojom šťastí zabudol. A to sa mu stalo osudom.
Keď na tretí deň sa všetko z hradu sišlo v kaplnke, kde sa pripravoval sobáš, zrazu zaznely poplašné signály strážcov brány, nato huk a rinkot zbraní. To s veľkými silami
vojska prišiel otec pre svoju dcéru. Nápor bol prudký a najmä nečakaný, a tak sa nepriateľ čoskoro zmocnil celého hradu. Len malá vežička' tesne nad Dunajom, strážcovia ktorej dnes asi spali alebo-sa kdesi zabávali, tá sa dote-' raz bránila. A do nej sa stačil utiahnuť pán Devína so svojou snúbenicou.
Bránili sa tvrdo a úspešne-Ale proti veľkej presile si nepomohli. Krok za krokom,, schod za schodom sa tlačili nepriateľskí vojaci, až bolo jasné, že mladý pár už nič nezachráni.
Devínsky pán objal svoju verenicu, postavil ju do kúta k obloku a rozkázal jej, aby-spokojne vyčkala otca. Nad' ňou sa zľutuje, jemu však neostáva iné, len padnúť v boji ako vojak. Dievča však kŕčovite objalo svojho snúbenca a — aby zomreli spolu — keď to vôbec neočakával, vyklonilo-sa z obloka, vrhlo sa do hlbiny-a stiahlo za sebou i pána Devína ...
Nemci odtiahli z hradu síce-s víťazstvom, ale ich pán sa z neho netešil.
A ľud dodnes s úctou hľadí na malú Panenskú vežu, i teraz najzachovalejšiu Časť celého hradu.