logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : P. Marcel Horniak, SS.
Rok : 1943
Číslo : 6
Názov článku : Na obranu vlastnej dôstojnosti
Text článku : Na obranu vlastnej dôstojnosti.
P. Marcel Horniak, SS.

Dôstojnosť, slovo, ktorému veľmi často dávajú nesprávny význam. Veď aj obecne použitý význam tohto slova nezodpovie smyslu, aký mu dáva kresťanské náboženstvo. Niektorým sa zdá, že dôstojnosť sa vyjadruje a zachová rešpektovaním konvenčných, zvlášť zdvorilých predpisov, ktoré používame v stykoch s ľuďmi a ktorými dokážeme — ako sa hovorí — svoje správanie. U týchto sa dôstojnosť stotožňuje s pravidlami zdvorilosti. Nemusíme dokazovať, že to by bolo veľmi málo; veď pravidlá zdvorilosti vzťahujú sa iba na vonkajšie spôsoby, kým vieme a všetci cítime, že sídlom pravej dôstojnosti je a má byť naša duša.
Ale vo svete — aj keď on prijme, že dôstojnosť súvisí s mravnou stránkou života, — predsa koľko ráz ju vidíme sfalšované; koľko ráz záleží len na veciach vonkajších, neraz pochybných, ba priamo mylných a falošných.
Podľa obecných zvykov za pravú dôstojnosť tej-onej osoby pokladajú alebo jej obvyklý postoj, ktorým si nadobudne a zaistí úctu iných a primerané miesto a stupeň v hierarchii spoločenskej. Veľmi často môžeme pozorovať, ako húževnate ľudia sa pridŕžajú istých noriem, ktoré sú v priamej protive s každou zdravou kresťanskou zásadou, len aby neutrpela ujmu ich dôstojnosť a nebola nejako narušená. Na ukážku niektoré!
„Keď ste nadhodili nejakú myšlienku alebo vyjadrili istú mienku, aj keď by sa Vám zdalo, že je nie správna a že ju neudržíte, musíte trvať na nej a hájiť ju." — Pravdaže, je to omyl, ba neraz aj vyložená nepravda. Hlavné však, že neustúpi, a tým je dôstojnosť zachránená.
„Ak nás urazili, máme si v záujme svojej dôstojnosti žiadať zadosťučinenie a odprosenie, čo by sa čo robilo", aby sa tým vzbudila a udržiavala nenávisť, pomstychtivosť, hádky a hnev, ktorými urážku a zlo nenapravíme. A zabúda, sa, že Ježiš Kristus, najviacej dourážaný a tupený, umrel odpustivší svojim mučiteľom, svojim katom.
„Je v záujme našej dôstojnosti, aby sme si zaistili rýchly postup a stále napredovanie na rebríčku úradných a čestných titulov a funkcií bez toho, žeby sme si robili výčitky svedomia, keď pritom sme použili spôsoby, s akými niektorí nesúhlasia." Kým našou povinnosťou je horlivým a statočným plnením svojich povinností úctu priniesť úradu a funkcii, lebo veď v tom je naša pravá dôstojnosť.
„Žiadajú od nás istý skutok, ba azda len gesto, ináč dosť slušné, len trochu nezvyklé a nášmu sociálnemu postaveniu na prvý pohľad neprimerané, z obavy, že by ním utrpela naša dôstojnosť, keď ho odmietneme." — Do paroma! Veď si len nemyslíte, že advokát, lekár, profesor, vládny radca ponesie balíčky, bude sa zastavovať na ulici pri biednom žobrákovi, kým nájde pre neho šesták almužny, alebo sa zastaví na rozhovor s jednoduchým dedinským strýcom, hoci aj bratancom, na rozhovor. A predsa myslím, že si čítal, ako prevážal po turínskych uliciach do káry zapriahnutý Pier Giorgio Frassati, syn grófa a talianskeho veľvyslanca v Berlíne, a nepriniesol tým hanbu svojmu rodu, ale opačne slávu.
„Nech sa každý pohybuje v spoločnosti a v prostredí, primeranom jeho stavu, a nech sa neuponižuje k ľuďom nižšej sociálnej triedy, čo by bolo na úkor jeho dôstojnosti. .." No, veď preto evanjeliový príkaz, podľa ktorého všetci sme bratmi. — „Vážené osoby, učení páni, spoločensky vysokí by sa rozhodne nemali miešať medzi chudobných, nevzdelaných a baviť sa s deťmi, lebo tým ponižujú svoj stav a dôstojnosť..." Úbohý Cottolengo, chudák Don Bosco, ako sa len mohli tak pozabudnúť! — „Neuponižujte sa prejaviť službu iným . .." Veď na to sme na svete, aby sme slúžili Bohu najprv a potom tým, čo potrebujú našu službu lásky, preukázanú im z lásky k Bohu. Tak sa máme cvičiť v dobrých skutkoch a nasledovať Bohom nám daný vzor — Ježiša Krista.
Mohli by sme pokračovať v týchto zjavoch zo života, ale aj tieto nám stačia. Stačia nám, aby sme sa presvedčili, ako svet kladie základ dôstojnosti iba na pýchu, namyslenosť, sebecký blahobyt a hovenie vlastným chúťkam a zabudne hlavné: zásadu rovnosti a bratstva, ktorá je základom Evanjelia. A zdá sa, že ľudia zabudli na vec nie všedného významu.
V kresťanskom poňatí dôstojnosť je čosi iného. Ona vlastne spočíva v uznaní našich vysokých ľudských kvalít bez toho, žeby sme ich posudzovali v porovnaní jedných ľudí s druhými, lebo veď pred Bohom všetci sme jednakí; všetkých nás jednako stvoril a určil pre nebo. Naša dôstojnosť a vôbec všetkých ľudí má korene vo vznešenosti nášho pôvodu, a ten máme od Boha (on nás stvoril) a vo svojom poslednom cieli, vo večnom spasení; v nekonečnej cene božskej krvi, ktorou sme boli vykúpení; a v hodnosti, na ktorú nás povýšil svojím vykupiteľským dielom Ježiš Kristus, keď sme sa stali súčiastkou toho viniča, ktorého koreňom je on sám. — Pravá dôstojnosť kresťana spočíva v uznaní a v prijatí týchto vznešených sväzkov a ochotnom poddaní sa povinnostiam a záväzkom, ktoré z nich vyvierajú; inými slovami žiť život ozaj kresťanský. Toto dáva menšiu alebo väčšiu hodnosť nášmu životu. Najväčšia hodnosť, ktorá až v neporovnateľnej miere prekoná všetky vymyslené a predstierané stupne ľudskej hodnosti, je tá, ktorú Cirkev pririekne, keď niekoho povýši na oltár, keď ho vyhlási za svätého.
Teda veľký rozdiel je medzi kresťanským a svetským poňatím dôstojnosti; kým prvá zakladá sa skôr na priznaní práv, ktorých uznanie si nárokujeme, zatiaľ kresťanská opiera sa o statočné, úprimné a svedomité plnenie svojich povinností. Dôstojnosť života nás núti, aby sme boli starostliví radšej o práva iných než o svoje; a spreneveríme sa tejto dôstojnosti, ak zanedbáme dobro iných pre svoje pohodlie, pre svoju rozkoš a záľuby. Pravú hodnosť si zaistíme len, keď budeme správne chápať pravý cieľ svojho života a budeme sa starať o jeho uskutočnenie bez toho, žeby sme sa starali o to, či sa pred niekým uponížime, alebo nie. — Podľa toho základom kresťanskej dôstojnosti je miesto pýchy, ambície a sebalásky poníženosť, jednoduchosť, hľadanie a uplatňovanie pravdy; priznať sa k svojim povinnostiam a statočne ich plniť.
Myslieť si, že dôstojnosť tej alebo onej osoby sa meria podľa toho, akú úctu si vie vynútiť na základe svojho úradu a s ním spojeného titulu, je veľký omyl; dôstojnosť rastie, len keď sa ona osoba bude tak správať, aby bola súca na vyššie úrady, a ak si zaslúži, aby ju ním poctili. Väčšia bude dôstojnosť človeka, čo by mal právo na vyšší úrad a titul, ale mu vyhýba, sa ho zrieka, — lebo keby ho prijal, prišiel by do sporu s vlastným svedomím — než toho, čo tým povýšením bol odmenený, lebo v záujme kohosi vplyvného neváhal sa dopustiť nespravodlivosti, lebo nezákonnosti; ba v poslednom prípade sa previnil proti pravej dôstojnosti. A sotva bude kto pochybovať, že dôstojnosť mučeníkov nebola nekonečne väčšia než zverských sudcov, čo podpísali ich rozsudok, alebo aj samého cisára, čo vydal dekrét na ich prenasledovanie.
Kresťanstvo prinieslo pravý prevrat do ponímania ľudskej dôstojnosti, nakoľko ju hodnotí s celkom iného stanoviska. Isté predsudky, naozaj povahy pohanskej, ešte sa nepodarilo celkom vykoreniť z nášho života. Bude povinnosťou tých, čo sa posilňujú pravou náukou a zásadami Kristovými a vidia pravdu v pravom, nefalšovanom svetle, aby tieto pohanské názory boly odstránené.
Nebojme sa aj hlasnejšie pripomenúť, že práca je vec svätá, ktorá nesnižuje a neuráža hodnosť nikoho, hocikým by bol. Pokladajú ju za trest boží, ale je ona aj odmenou, a má nám byť cťou, že môžeme svoje schopnosti, dary to božie, použiť na osoh ľudstva a na slávu božiu. Nestratí z hodnosti, kto pracuje, nech je to len práca statočná, aj keď patrí do skupiny tých, ktoré pokladajú za skromné a nízke zamestnania. Veď Syn Boží Ježiš Kristus, ktorého v hodnosti nikto neprevýši, bol tesárom.
Ani tá služba, ktorú pre iných konáme, nesnižuje našu dôstojnosť; ba opačne zošľachťuje ju tým, že iným poslúžime, najmä keď sa pri nej môže zachovať samostatnosť, aby sa myseľ ľahšie povzniesla k Bohu a svedomie neutrpelo ujmu. A či nieto aj svätej slúžky Zity a svätého pastiera Vendelína? A najvyššia autorita Cirkvi svätý Otec nepoužíva čestný titul Servus servorum Dei?
Aj poslušnosť vo veciach spravodlivých, preukázaná tým, čo ju právom môžu žiadať, ak nie je neúprimná, zlomyseľná, nanútená, je v súlade s ľudskou dôstojnosťou. Poslúchať znamená uznať, že je nad nami vyššia autorita, ktorá má poverenie a zodpovednosť, aby sme konali, čo nám rozkáže, aj keď toto uznanie autority bolo spojené s ponížením sa. Aj prípadné odmietnutie poslušnosti môže byť skutkom dôstojnosti, ale nie vtedy, keď ju odmietame len preto, že bola rozkazom urazená naša pýcha, sebaláska, alebo že sa pre ňu musíme zrieknuť nejakého pôžitku. V tom prípade, pravda, len keď sa ten rozkaz a s ním spojená poslušnosť protiví vyššej zákonitej autorite alebo zákonu, ktorého zachovanie je našou výslovnou povinnosťou. Tak to bolo u mučeníkov.
Priznať sa, že niečo nevieme, neuberá našej dôstojnosti; veď je to čin úprimnosti a hold pravde. Nebáť sa uznať, že sme sa mýlili, alebo opraviť prípadné nepresné tvrdenie, odprosiť za urážku, iným učinenú, nepodrýva našu autoritu a dôstojnosť, ale ju upevní a dvíha. Tak aj používať zdvorilé spôsoby — a to aj voči tým, čo ich voči nám nepreukázali, a voči osobám vyššieho postavenia zachovať sa jemne, primerane ich stavu, je znakom vznešeného ducha a pravej dôstojnosti, ako má byť vlastnosťou osôb vzdelaných a zdvorilých. (V takom prípade žiada aj naša dôstojnosť použiť spôsoby ostrejšie.) Vonkajšie formy a spôsoby zdvorilosti sa majú vždy zachovať okrem prípadu, keby ich pokladali za súhlas činov nespravodlivých a neslušných. V takom prípade aj naša dôstojnosť pýta použiť spôsoby ostrejšie, rozhodné a sebavedomé. Pravda, ani vtedy by nebolo dôstojné snížiť sa k urážkam, nádavkám a opovrhnutiu.
Všetko toto asi nebude v shode s našimi zvykmi a názormi a to len preto, že je v nás ešte vždy dosť toho pohanského, hoci nás predchádzajú celé storočia kresťanskej kultúry a kresťanských zvykov. Ale je našou povinnosťou reagovať proti týmto zbytkom starých chýb a pracovať na tom, aby sa všade a v úplnej miere uplatnily názory, vyvierajúce z náuky Kristovej. Buďme hodnými učeníkmi Kristovými: v tom je naša povinnosť, naša veľkosť, naša pravá dôstojnosť, ako aj samo slovo hovorí.