logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : P. Marcel Horniak, SS.
Rok : 1943
Číslo : 6
Názov článku : Na cestu do života
Text článku : Na cestu do života.
P. Marcel Horniak, SS.

Viera ako ctnosť je súhlas a prilipnutie človeka celou dušou k nadprirodzenému, Bohom zjavenému poriadku. Predpokladá teda aj naše presvedčenie, t. j. súhlas rozumu. Kým sa vierou ľudský um, podopretý milosťou božou, povznáša do najvznešenejších duchovných sfér a k transcendentným hodnotám, zatiaľ sa nižšie schopnosti majú úlohu stupienkov pri stúpaní ducha. Tento by sa nedostal na vrcholce, keby mu chýbala hoci aj slabá, ale predsa len nevyhnutná opora ľudských síl. Sú teda aj ony potrebné. Ako čarovné kvety, úchvatne krásne držia sa len na slabých byľkách, tak ani plody milosti sa neudržia na strome života, ak nebudú s ním spojené tenkou stopkou rozumu a vôle. A hoci by Pán Boh mohol vo svojej všemohúcnosti aj priamo zasahovať do osudu človeka, predsa to nerobí, ale čaká jeho spoluprácu, aby sa mohla uplatniť ľudská slobodná vôľa.
Aká vznešená úloha pre človeka: aby ten, čo nemá nič svojho, mohol byť spolupracovníkom Najvyššieho, ktorý by mohol o ňom rozhodovať bez vlastného prispenia. Nečudo, že myšlienka dôstojnosti a ňou spojenej ľudskej zodpovednosti otriasa svedomím tých, čo berú vážne a v plnom dosahu meno kresťana a z neho vyvierajúcu veľkú záväznosť Bohu a svojmu náboženskému presvedčeniu. Preto s úžasom a ustrnutím pozorujú, ako sa u niektorých úprimná viera mladých rokov a s ňou spojená náboženská ochota mení z rozumnej poddajnosti zrelších rokov na namyslenú odbojnosť alebo na utajený odpor a vzdorovitosť. Svedomitejší sa bojazlivo a úzkostlivo pýtajú, ako vstúpiť na arénu života a oddať sa moderným vedám bez toho, žeby nové náuky nenarušily v nás duševnú rovnováhu? Akú metódu má použiť mladý katolícky vzdelanec pri svojej rozumovej výchove?
Cirkev nežiada, aby každý nový hosť, čo prichádza do tohto slzavého údolia a chce byť pokrstený, poznal základné pravdy náboženské. Na to sú tam miesto neho rodičia alebo krstní rodičia. Musí žiť prv, než by vedel rozlúštiť filozofický problém života; musí najprv poznať a zachovať svoje povinnosti, a len potom sháňať titul na oslobodenie od nich a výhovorky na ospravedlnenie; musí najprv poznať a milovať Pána Boha, a len potom debatovať o kosmologických a teologických dôkazoch jeho jestvovania. Pravda, má sa predísť aj opačným výstrednostiam. Ako si môže zachovať vieru a neklátiť sa v nej ten, komu už od útleho veku siali do duše pochybnosti? Ako sa môže prikloniť k ctnostiam a osvojiť si ich, keď sa im na každom kroku vysmievajú?
Práve preto sa Cirkev usiluje utvoriť priaznivé podmienky a isté predpoklady pre výchovu dietok, za ktorých by viera mohla zapustiť v ich dušiach hlboké korene už v útlom detskom veku a postupne sa upevňovala. Je to povinnosť rodičov, aby svoje deti vychovávali podľa katolíckych náukových a mravných zásad. Medzi slobodné a rozumné indivíduum dieťaťa a autoritu neomylného učiteľského úradu Cirkvi postavená je láska rodičov, ktorí sa postarajú, aby deťom podávané náuky neostaly pasívne alebo spôsob podania nebol neprimeraný a násilný. Sväzok lásky, ktorý ich spája s rodičmi, umožní, aby s telesným pokrmom prijaly od nich aj pokrm duševný, bez toho, žeby si uvedomily prípadný nesúzvuk alebo protivy, ktoré by sa kde-tu mohly vyskytnúť medzi vlastnou individualitou a vyšším poriadkom, ktorému sa ona (individualita) má podrobiť.
Rovnováha a súlad medzi rozumom a vierou, medzi voľnosťou a autoritou sa obyčajne narúša, keď sa mládež vytrhne z blahodarného rodinného ovzdušia a jeho vplyvu. Veď nemusíme dokazovať, že v našej duchovnej oblasti je ešte vždy dosť bacilov na udusenie duchovných zárodkov, zvlášť keď u postihnutého nieto dostatočnej zásoby vnútorných síl na odolanie náporu zlých spoločností.
Počínanie a postoj našich ľudí, najmä mladších, je skoro vždy ten istý, keď íe v ich prítomnosti napadnutá voľaktorá pravda alebo náuka nášho náboženstva. Miesto aby odpovedali na nadhodenú otázku a pochybnosť odstránili, sami si ju osvoja, ba ju ešte prenesú aj na ďalšie pravdy a náuky. Cítia sa ako by pristihnutí pri klamstve; viera sa v nich podlamuje, chabne; začnú vynechávať náboženské úkony alebo ich redukujú na nevyhnutné minimum, lebo sa to od nich dôrazne žiada, a začnú si utvárať o náboženstve a Cirkvi nesprávne úsudky podľa vlastného rozumu a kde-tu podchytených poznámok a posudkov. Na to však, aby odstránili pochybnosť poučením z kníh alebo osobnými dotazmi a informáciami na patričných miestach, nemajú silu alebo odvahu.
Iní budú aj ďalej veriť a konať svoje náboženské povinnosti; ani vážne štúdium nezanedbajú. Len sa nenamáhajú nadviazať a udržať styk medzi náboženstvom a ostatnými predmetmi svojich štúdií alebo odboru a zamestnania. Tým by si utvorili správne nábožensko-sociálne názory, primerané ich stavu a budúcemu povolaniu. Nevedia alebo sa ostýchajú využiť svoje náboženské znalosti a zapojiť ich do praktického denného života.
Tak prví ako druhí len čo sa oboznámia zvlášť pri štúdiu filozofie s dvoma hlavnými sústavami: s racionalizmom a pragmatizmom, v prvom alebo v druhom z nich budú vidieť potvrdený a kanonizovaný svoj postoj voči pravde, aj Bohom zjavenej, a sotva sa od nich odklonia.
Descartes naučil moderných racionalistov, že ak si chcú nadobudnúť a zaistiť čím väčšiu zásobu osobných vedeckých názorov, majú vychádzať z ničoho . . . Aby totižto pochybovaním udusili a zatlačili pozostatky starých náboženských právd, zvykov a predsudkov a do očistenej duše kládli základy stavby nových právd. — Rozum vraj nemá ničiť náboženstvo, ale ho len ignorovať; môže ho trpieť pri sebe, ale bez toho, žeby s ním nadviazal styky, či už ideové alebo praktické. V Descartesovi, keďže mal pevnú vieru, nejavily sa zhubné následky zmýlenej zásady; ale jeho odchovanci na začiatku vyhlásili vieru a náboženstvo za zbytočné, neskôr ho pokladali za dotieravé, až ho napokon vyhlásili za nepriateľa pokroku a vedy. Preto ho treba nivočiť na každom kroku.
Dejiny modernej filozofie budú aj dejinami každého mladého človeka, ktorý by sa vo svojej rozumovej výchove pridŕžal metódy Descartesovho racionalizmu. Lebo keď pochybovaním vyhasne v ňom oheň viery, zanedbá postupne aj praktické zachovávanie etických zásad kresťanských. Odstúpiť, keď aj len na čas, od istých náboženských právd a mravných zásad bude mať za nevyhnutný následok, že človek prestane plniť náboženské úkony a modlitby, čo obyčajne privádza k duchovnej tuposti a nevere.
Druhý smer, smer francúzskeho mysticizmu, ktorý roznietil Pascal a i dnes udržiava Blondel, zastáva metódu pragmatizmu alebo činnosti: Žiť podľa viery aj keby ju neratifikoval rozumový súhlas. Zapojiť náboženské pravdy aj do praktického života, aby si na ne navykli tak, žeby po nich túžili, keď pre iné nie, aspoň zo zvyku. — Tu však zabúdajú, že aj myslenie je istý druh činnosti, ba že činnosť len natoľko môžeme pokladať za ľudskú, nakoľko ju inšpiruje a podopiera rozum, od ktorého pochádza. K čomu by však viedla číra prax francúzskeho mysticizmu bez spolupráce a účasti rozumu? Bola by to činnosť mechanická. pudová; ba keby sme sa nebáli, že nás odsúdia pre používanie tvrdého, ale tu jedine priliehavého výrazu, nuž musíme povedať — animálna.
Kým Descartesova metóda vedie k nevere, metóda filozofie činu vedie k náboženskej sentimentálnosti, s veľmi hmlistým obsahom a málo presným dosahom. Prináša istý pocit pokojnosti tých, čo sa cítia v mystickom spojení s božstvom; no zabraňuje mu venovať väčšiu pozornosť osobnému Bohu, definovať jeho vlastnosti a zistiť konkrétne vzťahy medzi Bohom a ľuďmi. Nič sa vraj nedá presne ustáliť a preto len to ponechať na príval životných dejov a okolností. Chcú byť slepí, lebo vo tme i preludy možno pokladať za skutočnosť. Takáto povrchná viera, nepodložená istým a hlbokým presvedčením, umožňuje systém dvojitého života. Srdce sa môže opájať sladkými preludmi potechy, ale rozum ostáva na poli kladných faktov, kde sa citovým rozbehom duše ničoho nedožičí; Boh sa musí uspokojiť chvíľkovým mystickým vzbĺknutím; kým celý rozum sa oddáva výlučnej službe vedy. Pre vieru ostáva len nepatrná čiastka duše bez toho, žeby si uvedomili z toho vyvierajúci vnútorný rozpor a pokúsili sa zaistiť vnútorný duševný súzvuk.
Kto sa zrieka ťažkej, ale vznešenej povinnosti vlastnej rozumovej výchovy a oddáva sa len ako by silou zotrvačnosti iba vonkajšiemu praktizovaniu náboženstva, ten neutvorí v sebe pravý charakter kresťana-katolíka. Tým sa len zvýši počet bigotných nevercov a doplnia rady náboženských diletantov.
Metóda rozumovej výchovy katolíka je priam taká, ako metóda filozofie. Ani jeden filozof, ak mieni začať svoje štúdiá bez predsudkov, nebude pochybovať o všetkých poznatkoch. Lebo ak by vychádzal z absolútnej pochybnosti, nuž môže sa dostať iba k absolútnej pochybnosti, lebo z ničoho môže byť len nič tak v prírodnej oblasti, ako v oblasti duchovnej. Každá sústava, aj keby si neviem ako nárokovala, že je voľná a nezávislá, predsa len vychádza z istej dogmy, t. j. z istej zásady viacmenej plodnej, ktorá sa postupne rozvinie pod rozličnými hľadiskami, asimiluje zásady naoko rozlične, vylučuje, čo mu nepatrí, a z toho, čo dovedna patrí, utvorí súladný obraz jednotnej myšlienky. Takto býva v počiatočnej intuícii zahrnutá už aj intuícia konečná; a v predpoklade už aj záver.
Teda nie metodická eliminácia právd, lež ich metodická integrácia je základom postupu každej filozofie; nie počiatočná pochybnosť, ale počiatočná istota. Túto vedeckú metódu majú použiť mladí katolícki vzdelanci a adepti vedy pri svojej rozumovej výchove. Pri posudzovaní viery vychádzať bude z viery. Kto by sa chcel vzdať viery len preto, aby mohol voľnejšie a bez predsudkov podať o nej svoju mienku, ten by si počínal ako biolog, ktorý zabije živočícha, aby mohol na jeho mŕtvole študovať životné zjavy. Vieru nemožno študovať na obetiach nevery, ale len na organizmoch, žijúcich z viery.
V pomere ako sa šíri náš vedecký obzor, má sa prehlbovať aj viera a na jej posilnenie sa majú použiť aj nové poznatky, ktoré získame štúdiom dejín filozofie a iných vied. Štúdiom dejín sa presvedčíme o častom požehnanom zasahovaní Pána Boha do osudov Cirkvi a vždy v pravý čas, a ako smeruje každý taký zásah aj k záchrane ľudstva. Filozofia nám dokazuje, ako sa ľudský rozum, lákaný falošnými heslami vedy, pokroku a slobody, prebíjal k bludným názorom, len aby nemusel prijať jedine zdravý a spoľahlivý, ktorý mu Boh ponúkal. Podivný, ba zázračný zjav, ako sa božia náuka a zákony božie zachovalý neporušené cez toľké storočia aj pri toľkých a takých príkrych náporoch, pri toľkých slabostiach osôb a nedostatku prostriedkov, že celé ľudstvo sa orientuje ku Kristu a ani najkrutejšie prenasledovania nemôžu to zabrániť; že zásady katolíckeho náboženstva odpovedajú na všetky potreby života, na záujmy srdca, na problémy vedy: Toto sú prvky, ktoré mocne prispejú k upevneniu organizmu viery a robia ho odolným proti všetkým nástrahám a úkladom.
Kto dobre pozná tento podivne jednotný a súladný celok náboženských náuk, ktorý nám dáva naša svätá viera, ten sa môže pokojne a bez obrazov venovať aj štúdiu podrobností a rozoberať aj jednotlivé pálčivejšie otázky. Sme istí, že nebude stáť pred svojimi odporcami s pocitom obavy ako ten, kto sa podujíma brániť neudržateľné pozície; lež s hrdou a sebavedomou istotou, ako kto vládne náukou, ktorá je podopretá nielen ľudskými dôkazmi, ale samým zjavením božím, ošľahaná búrkou a nápormi blízo dvatisíc rokov.
Slovom: naši katolícki vzdelanci pri svojej rozumovej výchove sa nemajú uberať cestou zápornej apologetiky, ktorá začína obranou Jána Husa a končí obviňovaním Alexandra VI. alebo pri spore Galileiho; ale apologetikou kladnou, ktorá vie predložiť živými farbami veľkolepý obraz katolíckych náuk a len potom sostúpi k podrobnostiam, ktoré v súbornom videní budú mať len druhoradý význam, skoro nehodný povšimnutia. Keby sa vtedy aj na voľaktorú nadhodenú otázku alebo pochybnosť hneď neodpovedalo, to by neoslabilo našu vieru ani našu úctu. Nezabúdajme, že ako sa na zdravom tele ľahko zahoja nepatrné rany, tak aj duchovná sila veriaceho ľahko pomôže odstrániť menšie pochybnosti. A ako väčšie rany možno úspešne liečiť len lekárskym zákrokom, tak aj na odstránenie väčších pochybností rozhodne by sa žiadala pomoc duševných lekárov.