Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Univ. Prof. Dr. Jozef Buda |
| Rok : | 1943 |
| Číslo : | 4 |
| Názov článku : | Trpiaci Mesiáš-podľa Izaiáša |
| Text článku : | Trpiaci Mesiáš podľa Izaiáša. Univ. prof. Dr. Jozef Buda. V druhej časti Izaiášových proroctiev sú, štyri piesne, ktoré hovoria o akomsi zvláštnom „Sluhovi Pánovom" (hebr. Ebed Jahve. Uvádzam tento hebrejský názov, lebo čitatelia Smeru sa akiste stretnú s ním aj inde). Tento Sluha Pánov je Mesiáš, Ježiš Kristus. Na ňom a len na ňom sa splnilo všetko, čo sa v týchto piesňach píše. Už prvšie piesne pripravujú čitateľa na jeho utrpenie. Tretia predstavuje Sluhu Pánovho, ako trpezlivo znáša najhrubšie telesné urážky a muky. No všetko vyvrcholí v poslednej, najdlhšej, najkrajšej a najdôležitejšej piesni, ktorá čo najživšími farbami načrtá obraz trpiaceho Spasiteľa. Táto pieseň tvorí posledné verše hlavy 52. a celú hlavu 53. Izaiášových proroctiev. Preto myslím, že sa čitatelia Smeru nebudú hnevať, keď si v čase Pánovho umučenia budú môcť túto pieseň prečítať v preklade, ktorý je, pravda, nie taký dokonalý a nie taký krásny, ako by mohol byť, za to tým viacej usiluje verne podať pôvodný text. Rozdelím ju na niekoľko statí, ktoré značím nadpismi, aby bol zrejmejší jej myšlienkový postup. Nadpisy jednotlivých statí teda nie sú od proroka. Pieseň zneje: I. Záblesk slávy. HLAVA 52., Hovorí Boh. 13. Hľa, úspech bude mať Sluha môj, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi. 14. Ako sa zhrozili nad nim mnohí,— veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je pod človeka — 15. tak ho budú obdivovať národy mnohé, králi zatvoria si pred ním ústa. Veď uvidia to, o čom sa im nevravelo, a čo neslýchali, spoznajú. II. Muž bolesti trpí neuveriteľne. HLAVA 53., Hovorí hriešny ľud. 1. Kto by uveril, čo sme počuli, a rameno Pána komu sa zjavilo? 2. Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a sťa koreň zo zeme vyschnutej. Nemá podoby, 'ni krásy, by sme hľadeli naň, a nemá výzoru, by sme túžili po ňom. 3. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolesti a útrap znalý, pred akým si zakrývajú tvár; opovrhnutý, ani sme si ho nevážili. III. Trpí za nás. 4. Vskutku choroby naše on niesol a bôľmi našimi on sa obťažil, no my sme ho pokladali za pobitého, strestaného Bohom a pokoreného. 5. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, trest k nášmu blahu je na ňom, a ranami jeho sme uzdravení. Ovečka stratená — ovečka tichá. 6. Všetci sme blúdili jak ovce, išli sme, každý vlastnou cestou, a Pán na neho uvalil nepravosť všetkých nás. 7. Bol trýznený, on sa však podrobil a ústa si neotvoril, jak baránka ho viedli k zabitiu a jak ovcu, čo pred svojím onemie strihačom, a ústa si neotvoril. Smrťou sa začína sláva. Hovorí prorok. 8. Z úzkosti a súdu ho vyrvali, a na jeho pokolenie ktože pomyslí? Veď vyťatý bol zo zeme živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný. 9. So zločincami mu dali hrob; jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie, ani podvod v ústach nemal. 10. Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením... Ak dá svoj život na obeť za hriech, uvidí potomstvo dlhoveké a vôľa Pánova skrz neho sa zdarí. * * * Hovorí Boh. 11. Po útrapách jeho duša nahľadí sa dosýta. Svojou vedomosťou spravodlivý môj sluha ospravedlní mnohých a ich hriechy on ponesie. 12. Preto za údel dám mu mnohých a početných dostane za korisť, pretože vylial na smrť svoju dušu a ku hriešnikom bol pripočítaný. On však niesol hriechy mnohých a za zločincov sa prihováral. Pripojím niekoľko poznámok k jednotlivým častiam piesne. Budú to viac asketické, než exegetické poznámky. Kto by sa o podrobný výklad zaujímal, nájde ho napr. v druhom sväzku knihy „Evanjelium Starého zákona", ktorý nedávno vydala Slov. katol. akadémia pri SSV. I. Na začiatok piesne hľadím ako na horu Tábor, na ktorej sa Pán premenil pred niekoľkými apoštolmi. Bolo to krátko pred utrpením. Ukázal im svoju slávu, aby neprestali v neho veriť, keď ho budú vidieť umučeného. I prorok hneď v prvých riadkoch — ako v nejakej predohre — ukazuje Mesiášovu slávu, aby čitateľ, keď bude sprevádzať krvavý obraz trpiaceho Sluhu Pánovho, nestratil s očú, že muž bolesti je Kráľ slávy. Jeho sláva zatemní slávu všetkých kráľov. II. Po bičovaní a korunovaní vyzeral Spasíteľ tak, ako ho opisuje prorok. Nik ešte nenamaľoval Krista Pána tak, akým naozaj bol po bičovaní. Ani by to hádam nebolo dobre. Nedávno mi hovoril oltárny brat, ktorý veľmi dobre vie, čo bolo rímske bičovanie, že je nerád, keď niekto realisticky opisuje utrpenie Pánovo. Že to naplní hrôzou a nepovzbudí. Nuž naozaj Pán bol taký, že si pred ním zakrývame tvár. I Pilát ho ukázal ľudu oblečeného do posmešného rúcha, keď povedal: Ajhľa, človek. Netrúfal si ukázať jeho dobičované telo. III. Názor starozákonného človeka bol, že utrpenie je vždy trest za osobný hriech. Prirodzene aj Sluhu Pánovho bol náklonný pokladať „za pobitého a strestaného Bohom". Ale prorok nič toľko nezdôrazňuje ako nevinnosť muža bolesti. Netrpí za seba, trpí za nás. K tejto myšlienke zastupujúceho utrpenia prorok sa opäť a opäť vracia. Starý zákon vedel, že neraz trpia ľudia za hriechy iných. Veď sa prirodzené následky hriechu často ukazujú na deťoch, ktoré trpia za vinu rodičov. Inokedy, pri celonárodných nešťastiach, aj nevinní trpia za hriešnikov. Ale v Starom zákone nebolo známe, žeby niekto vzal na seba hriechy iných a chcel za ne Bohu zadosť učiniť. Nuž aj s tohto stanoviska je zjavenie, čo tu dáva Boh, naozaj nové, neslýchané. IV. Hojne bude vedieť rozjímať o tejto stati, kto ju porovná s podobenstvom o stratenej ovečke. Aj svätý Ján Krstiteľ odtiaľto berie názov Spasiteľov: Baránok boží, ktorý sníma hriech sveta. — Pastier sám sa stáva ovečkou, aby lepšie porozumel sverenému stádu. Je ovečkou tichou, ktorá sa i na krížovej ceste, ba i na kríži stará o ostatné: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale samy nad sebou plačte a nad svojimi deťmi. — Otče, odpusť im, nevedia, čo činia. — Ešte dnes budeš so mnou v raji. — Ajhľa, matka tvoja." V. Koniec utrpenia bude smrť. Taká smrť, akou trescú zločincov. Ale smrť bude aj začiatkom jeho oslávenia. Sláva začne sa pri hrobe a potrvá, kým len bude trvať jeho pokolenie, ľud, ktorý z vôle božej vykúpi. Zomrie za hriešnikov; za nich vylial svoju krv, ktorú pokladali za sídlo duše (keď krv opustila telo, opustila ho aj duša). Jeho smrť je teda skutočnou obetou. Jemu budú patriť — nie nútene, ale dobrovoľne — tí, za ktorých sa obetoval. * * * A je osoba, ktorú tu prorok opisuje, naozaj Mesiáš? Nuž kto číta Evanjeliá a iné spisy Nového zákona, tomu to netreba dokazovať. Zarážajúcu podobnosť medzi Sluhom Pánovým a Ježišom Nazaretským nemožno zapierať. Prirodzeným spôsobom by sa táto podobnosť iba tak dala vysvetliť, že Ježiš, ktorý túto pieseň poznal, náročky sa jej prispôsoboval a konal tak, aby sa všetko na ňom splnilo. Lenže Ježiš nekonal tak. Veď mnohé podrobnosti, ako: odsúdenie na smrť, znetvorenie bičovaním, nezávisely od neho. Bol by si to, pravda, mohol od Rimanov vynútiť, ale to by bol musel búriť proti Rímu. Je však dobre známe, že Ježiš nebúril, a aj keď ho sudca Pilát odsúdil, dosvedčil jeho nevinnosť. A po osemnáste storočie sotva bolo kresťanského exegétu, ktorý by tieto proroctvá nebol vysvetľoval o Ježišovi Nazaretskom. Ešte v 18. storočí Doderlein, ktorého pokladajú za jedného z otcov racionalizmu, píše: „Kresťanskí vysvetľovatelia, aj tí, ktorých ináč poznáme ako dosť liberálnych, pri skúmaní proroctiev o osobe a živote Mesiáša Ježiša Krista veľmi súhlasne uznávajú, že v tejto stati sú tak hlboko a tak jasne vtlačené Mesiášove stopy, že ich neuznať a neobdivovať mohlo by sa zdať nielen bezbožnosťou, ale — čoho sa ja väčšmi bojím — odporovalo by to zákonom vykladania, ba aj zdravému rozumu... Ja sám nemôžem sa nekloniť na tú stranu. Sotva sa nájde medzi smrteľníkmi niekto okrem Ježiša, kto by osobu, týmito črtami opísanú, vhodnejšie a ľahšie stelesňoval." Dneska neveriacim kritikom výklad piesní o Sluhovi Pánovom pôsobí veľkú starosť. Ale radšej sa zapletú do rozličných, až nemožných protirečení, aby nemuseli veriť nadprirodzeno. Iní by chceli ostať aspoň navonok kresťanmi, no boja sa, žeby ich svet pokladal za „katolíkov" a za „nemoderných", keby pripustili proroctvo. Keďže však nemôžu zapierať podobnosť medzi Ježišom a Sluhom Pánovým, hovoria, že čo tu prorok popísal, to boly iba jeho nábožné želania a jeho očakávania, že sa Bohu páčilo tieto jeho očakávania uskutočniť skrze život, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Nuž prorok by sotva bol mal sám od seba také želania a očakávania, ktoré, ako som podotkol, boly proti duchu Starého zákona. A potom, keď uveríme, že Boh mohol uskur točniť, čo si akýsi starozákonný prorok povymýšľal, prečo nám podnes ťažko uveriť, že Boh to bol, ktorý prorokovi dal nakresliť hlavné črty budúceho Vykupiteľa, aby židovskému národu a celému ľudskému pokoleniu, teda aj nám, mohol ukázať, že Vykupiteľom je, na kom sa všetky tieto predpovede splnily: Ježiš Kristus. |