logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Smer
Autor : Marcel Horniak,SS.
Rok : 1943
Číslo : 10
Názov článku : Cesta k nadprirodzenému
Text článku : Cesta k nadprirodzenému.
Marcel Horniak, SS.

Duchovná a mravná hodnota človeka klesá a stúpa s jej vnútornou silou a duševnou hĺbkou. Telesné hodnoty pritom ani neprídu do úvahy, lebo majú len akúsi nástrojnú cenu, nakoľko sú povolané slúžiť duši. Tým je určená a ustálená hierarchia hodnôt v nás, ktorú treba zachovať, lebo jej nedodržaním a narušením by sa sfalšoval duševný smer a sila človeka.
Zo všetkého tvorstva ľudská duša a ľudský duch sú jediní, ktorí len vlastným rozhodnutím a pričinením môžu dosiahnuť to, čím chcú byť. Nieto pri nich ani prirodzenej ani umelej nadstavby a vzrastu, nevzmáhajú sa ako ústrojenstvo, ani sa nevyvíjajú ako anorganická hmota. Sami sa majú zdokonaľovať, vyvíjať, postupovať. Ak to zanedbajú, budú polovičaté alebo zakrpatené. Keď sa vývin bude uberať mylným smerom, skriví sa a sprotiví sebe samému.
Životnou silou duše a jej sebavýchovy je ustálený, pevný svetonázor. Ten činí človeka tým, čím je po stránke duchovnej. Aké sú jeho názory, zásady a poňatia o živote, podľa toho bude svoj život upravovať; lebo človek musí žiť, ako myslí. Ináč prv alebo neskôr bude smýšľať, ako žil. Kto nemá vážneho, ustáleného presvedčenia, to je človek bez zásad, a možno povedať aj bez chrbtovej kosti.
Každý nebude mať čas ani možnosť, aby si sám mohol vyriešiť hlavné životné otázky všeobecného základného významu. Ale je už jeho povinnosťou poučovať sa, informovať a prehlbovať ich a podľa nich si upraviť vlastný duchovný život. Toto je oveľa dôležitejšie, ako by sa myslelo, lebo kto nemá pevný duševný základ, ťažko mu bude správne chápať pojem nadprirodzeného poriadku a nepochopí ani podstatu kresťanstva, cieľ človeka, zjavenie božie, pojem hriechu, zázraky, Cirkev, sviatosti, no najmä tajomstvo vtelenia atď.
Slepo preberá výdobytky a osvojí si životnú formu duševne diferencovanej kultúry veku, ktorý aj keď môže byť kresťanský, jednako nestačí na hlbšie spracovanie tohto názoru a preto len ťažko si ho osvojuje. Od kresťanského náboženstva prevzal azda niektoré pojmy, mravné zásady, ale im odňal akýkoľvek vzťah na nadprirodzené. Pre mnohých sa stal iba bezduchou karikatúrou, čírym výplodom ľudského mozgu. Takí budú ďalej ospevovať nadčloveka; pravda, tým nemienia duchovného, premeneného nadprirodzenou milosťou, lež toho, čo sa vlastnou silou vyšvihol na kultúrnu výšku podľa hesla: „Všetko od prahmoty až po génia je len náhodilé spojenie atómov."
Pre takých duševný život a z neho vyvierajúce podnety sa zdajú príliš abstraktnými. A keďže nemajú duševne vzbudzujúcu silu a duševné rozpätia, všetko sploštia a snižujú podľa svojich prízemných cieľov, podľa ktorých sú navyknutí všetko hodnotiť. Vedeckým alebo odborným špecializovaním prilipnú k istému odboru; ten im vyčerpá všetky sily, a namiesto toho, aby smerovali k stredisku duchovného snaženia a rozpätia, zabočia na perifériu a tam duševne zakrpatejú. Pri takej žabej perspektíve hranice sveta možností siahajú len po stroj, po baňku a laboratórium. Prijímajú len to, čo je ľudským smyslom prístupné a rozumom a vedou hmatateľné. A keďže si nedali námahy oboznámiť sa a hlbšie vniknúť do tajomstiev viery a náboženstva, ľahko im odmietnuť s výhovorkou, že sú ľudskému rozumu neprístupné, lebo neodôvodnené, teda neprijateľné. Pravda, kto vyhýba pojmu nadprirodzená a jeho oprávnenosti, u toho ani nadprirodzená etika nedá plody a neposkytne mu občerstvujúcu tôňu. Pravdaže, u tých aj duševný pokoj býva len zriedkavým hosťom.
Pokúsime sa priviesť čitateľov postupným stupňovaním od vecí prirodzených cez mimoprirodzené, nadsmyslové a nadzemské až k nadprirodzeným, aby poznali správny postup a cestu k najvyšším duchovným hodnotám a prameňom nadprirodzených síl.
Prirodzenosť znamená bytnosť vecí, to, čím vec je tou vecou. (Ktorou naozaj je.) Vyjadruje sa tým súhrn vonkajších vlastností a prípadností, ktorými tá vec pôsobí na naše poznávacie schopnosti a podlá ktorých ju rozoznávame. Je to aj zdroj činnosti vecí alebo činnosť sama. Prirodzenosti človeka patrí duša a telo so všetkými orgánovými schopnosťami ako aj schopnosťami duše, vlasnosti, činy, ciel a prostriedky. Zrejme, že to, čo patrí k prirodzenosti, volá sa prirodzené. Či to má od seba alebo to môže nadobudnúť vlastnou činnosťou, ba i to, čo k jestvovaniu a činnosti potrebuje. Tak človeku je prirodzené všetko, čo mu patrí podľa jeho rozumnej bytnosti, vlastnosti, dokonalosti, sily, vlohy a z nich vyvierajúca činnosť. Všetky možnosti duševných telesných a technických výskumov a objavov. Súhrn všetkých vecí s požiadavkami a nárokmi, ktoré sa opierajú o číry titul stvorenia. Slovom prirodzené je všetko, čo človek prináša pri svojom narodení na svet, všetko, čo z toho zbuduje a čo sa pravidelne z toho vyvíja. Toto je poriadok prirodzený.
Mimoprirodzenosť veci je všetko, čo nie je obsiahnuté v povahe jeho prirodzenosti, čo však môže k nej pristúpiť a s ňou sa spojiť. Také boly dary, ktoré chránily človeka od akéhokoľvek zemského zla, najmä od chorôb telesných a smrti, a udržiavaly rovnováhu medzi rozumom a schopnosťami. Každá vlastnosť a dokonalosť mimoprirodzená, pristupujúca k prirodzenosti veci, zdokonaľuje ju, ale len v medziach prirodzených, a nepovznáša ju do stavu vyššieho, nadprirodzeného. Vrchol mimoprirodzeného omilostenia dosiahol človek v raji.
To, čo nemôžeme postrehnúť ľudskými smyslami, okom, uchom atď., je nadsmys1ové, napr. ľudská duša, a predsa nie je nadprirodzené. Boha, anjelov, nemôžeme vidieť, a predsa ich môžeme poznať. Toto poznanie však nie je nadprirodzené.
Ani nadzemské bytosti, napr. anjeli, nie sú nadprirodzení. Nemožno pokladať za nadprirodzené ani to, čo sa nám javí takým, napr. vzkriesenie mŕtvych. Je to čin nadprirodzený, ale len čo do spôsobu, to jest len príčina, ktorá priviedla život do bezduchého tela, je rázu nadprirodzeného.
Nadprirodzené sú dary, ktoré podstatne prekonávajú nároky čírej prirodzenosti a sa im nevymykajú. Takže nemôžu byť požadované a očakávané len z titulu stvorenia, na ktoré má právo jedine nekonečne dokonalý Boh, kým človek ich dostáva len z milosti, od Boha. Absolútne nadprirodzené je pre človeka poznanie najvyššej bytnosti, Boha, „ktorého nikto z ľudí nevidel, ale ani nemôže vidieť". Hranice medzi prirodzeným a nadprirodzeným nemožno odstrániť, a nieto cesty, ktorá by nepozorovanými priechodmi priviedla prirodzenosť do nadprirodzená. Aj keď rozum ľudský môže preniknúť hlbinu prírody, vypočítať príčiny súvislosti vecí, no nemôže vlastnými schopnosťami prekročiť prah nadprirodzená. Podľa náuky kresťanskej tradície nadprirodzeno je poriadok, ktorý vonkoncom presahuje všetko prirodzené, a nijaký náboženský pokrok alebo vývin náboženského cítenia nemôže dospieť k pojmu nadprirodzena.
Mýlne by bolo domnievať sa, že by sa nadprirodzeno vznášalo nad prirodzenosťou len ako nejaká svätožiara alebo podľa nej zotrvala ako dobrý sused. Nie. Ono zapustí hlboké korene do prirodzenosti a zasahuje do jeho najvnútornejšieho základu životného, aby ho pozdvihlo do svojej vlastnej výšky; tým sa zúčastní na prirodzenosti božskej. Dáva mu takú dokonalosť, na akú nemá nijaké prirodzené právo. Spája ho v neviditeľnú jednotu, ktorú len abstrakciou a podrobným rozborom možno ustáliť a prísť k jej rozlišovaniu. Slovom, nadprirodzeno preniká celú bytosť duše a jej schopnosti, ako oheň preniká kus železa, pričom ono neprestane byť železom. Čo Boh pôsobí v duši ľudskej, to sa stáva novou formou v živote.
Čo je základom, koreňom a nevyhnutnou silou nadprirodzená? Lebo ako v prirodzenom poriadku, tak aj v nadprirodzenom musí byť istý zdroj života a vzrastu. Závoj tohto tajomstva možno odhrnúť len pomocou Písma svätého, podľa ktorého účasť na božej prirodzenosti nadobudneme posväcujúcou milosťou, skrze duchovné narodenia v Bohu. Milosť je účasť na božskom živote, ústroj k videniu Boha. Toto je podmienka, ktorú sám Pán Ježiš určil Nikodémovi: Ak sa len kto nenarodí znovu, nemôže vidieť kráľovstvo božie.
Nový princíp nadprirodzeného života je do človeka vložený narodením, semenom božím, čím sa stávame dietkami božími. „Lebo čo sa narodilo z tela, telo je, a čo sa narodilo z ducha, duch je. A keďže sme neprijali ducha služobnosti strachu, ale ducha synovstva, v ktorom voláme Abba, Otče", tým sa stávame dietkami božími. Pravda, len prijatými, nakoľko iba Syn, Ježiš Kristus sa zúčastňuje na podstate božej hypostatickým spojením. Takto bola preklenutá nesmierna priepasť, ktorá je medzi prirodzenosťou ľudskou a božskou.
Preto ako zem nemôže žiť, len čo zo svojich vlastných síl, — veď keby sa odlúčila od životodarného slnka, nastala by noc a ľad, — tak nemôžeme ani my žiť nadprirodzeným životom z vlastných schopností a síl. Princíp nadprirodzena, do nás vložený, nemôže žiť a udržať sa, ak nie je živený a nezaistia sa mu priaznivé podmienky. Nadprirodzeno v nás živí Ježiš Kristus sviatosťami, najmä Eucharistiou, a nevyhnutnými podmienkami sú tie početné milosti, ktoré nám Pán Boh udeľuje skrze Cirkev.
Majme však na zreteli, že by bolo mýlne domnievať sa, ako by Pán Boh bol stvoril najprv len človeka ako človeka, a len neskôr by bol pridal k jeho prirodzenosti nadprirodzený život. Nie. Boh ho naraz stvoril v stave nadprirodzenom. Stav milosti (neporušenosti) bol pravidelný stav človeka. Dal mu však podmienku, — nejesť zo zakázaného ovocia, — ktorú prví rodičia nedodržali, a tým zničili most medzi nebom a zemou. Preto ostalo im len to, čo im patrilo od prirodzenosti.
Nadprirodzený poriadok obnovil Ježiš Kristus svojím vtelením a smrťou na kríži a keď zadosť učinil za naše hriechy a tak náš dlh zaplatil. Naše znovuzrodenie má teda korene vo vykupiteľskom diele Ježiša Krista. Právom ho môže teda nazvať obnoviteľom. Tento náš pomer k Ježišovi Kristovi vyjadrujú slová samého Spasiteľa: „Bezo mňa nič nemôžete učiniť", a ešte jasnejšie: „Ako ratolesť nemôže dávať ovocia sama od seba, ak len neostane na viniči, tak ani vy, ak len neostanete vo mne." Tu je vyjadrené organické spojenie a živý vnútorný pomer veriacich s Kristom a potvrdené, že len zatiaľ môžeme žiť nadprirodzeným životom, kým prúdi v našich dušiach milosť božia. (Spojenie Kristovo s človečenstvom nie je ani fyzické, ani právne, ani mravné, v nedostatku iného výrazu povieme, že je to mystické. Tajomné nie je protivou skutočného, ale jeho nehmatateľnou stránkou.) Ale súčasne je dané aj uistenie, že ona je nám zaručená a umožnená skrze Ježiša Krista.
Žiada sa iba jedna podmienka; aby sme totižto vstúpili aj do vonkajšieho organického spojenia s Kristom Pánom, vstupom a patričnosťou do jeho mystického tela, do Cirkvi, ktorú on založil. Lebo Cirkev je ústrojom, ktorý sprostredkuje životodarné spojenie s prameňom nadprirodzeného života. „Dal ho za hlavu nad celou Cirkvou, ktorá je jeho telom a plnosťou toho, ktorý všetko vo všetkých naplňuje." Náboženská osobnosť nie je mysliteľná bez Cirkvi, lebo bez nej nemáme istoty, že sme spojení s Kristom. Správne poznamenáva svätý Augustín: „Čo ti osoží, že si neurazil Otca, keď si urazil matku a ňou opovrhol?" Azda zbytočne pripomenúť, že vonkajšia príslušnosť do Cirkvi Kristovej by nič neosožila, keby veriaci nepoužili tie prostriedky, ktorými sa uvádza do ich duší milosť posväcujúca, čo sa deje svätými sviatosťami a kňazským úradom Cirkvi.
Ak hľadíme na náboženstvo ako na vzťah človeka k Bohu, tak nám bude jasné, že vlastný smysel a posledný cieľ každého náboženstva bol za všetkých čias dospieť k užšiemu styku k Bohu. Veď Boh je najväčšie tajomstvo, a preto nečudujme sa, že človek hľadal najpodivnejšie cesty aspoň k slabému, nedokonalému preniknutiu tohto nekonečného tajomstva. Táto cesta, vlastne sila ľudskej duše, ktorá ženie človeka k hľadaniu príčiny všetkého, viedla ho za brány sveta čisté smyslového. Niet preto dôb a náboženstiev, v ktorých by sme sa nestretli s mystériami, tajomstvami, ktoré maly priviesť človeka do priameho spojenia s Bohom; pomocou rozličných obradov, zaklínaní, modlitieb, spevov a tancov človek túžil povzniesť sa k náboženskej extáze nad všednosť sveta a spojiť sa s Bohom. Bola to ľudská snaha, ale medzi ňou a jej cieľom nebolo vlastného pomeru. Chýbal prostredník, ktorý by spojil tieto dva nesmierne svety: božstvo a človeka. Príchodom Ježiša Krista sostupuje Boh na zem, a človeku je zaručené spojiť sa s ním. Ježiš Kristus je jediný prostredník medzi nebom a zemou; a spojenie človeka s Bohom, ktoré on uskutočnil, keď za nás umrel, naväzuje na milosť, zaslúženú na kríži. Je pôvodcom milosti a preto ju môže rozdeľovať kedy, ako a komu chce. Umrel za všetkých; všetci sú pozvaní, aby sa zúčastnili na plodoch jeho krvi, či sa to deje spôsobom viditeľným alebo neviditeľným. Kristus Pán má však ohľad na našu ľudskú prirodzenosť, ktorá je smyslová a hmotná; preto ustanovil sviatosti ako viditeľné a pôsobivé znamenia milosti, a tie spájajú človeka s Bohom. Skrze Kristovo vtelenie a jeho človečenstvo prichádza ľudstvo do spojenia s neviditeľným Bohom. Ale keďže človečenstvo Kristovo stalo sa po jeho zmŕtvychvstaní neviditeľným, ním ustanovené a Cirkvi sverené sviatosti stály sa pomôckou pre spojenie s Bohom a dávajú nám účasť na tajomnom vplyve Krista na ľudstvo.
Voľaktorí hľadajú pôvod kresťanských sviatostí v kultoch pohanských mystérií. Lebo sa mu vraj nepodarilo odstrániť všetky stopy pohanstva, zvlášť ich vonkajších zjavov a kde-tu aj vo vnútornom obsahu. Ale to je zbytočné, lebo pojem náboženstva sám v sebe vyžaduje sviatosti ako vonkajšie znamenie vnútorného pomeru človeka k Bohu. A keď uvážime, že jednotlivé sviatosti Nového zákona majú svoj pôvod v samom úmysle Kristovom, ktorý ich ustanovil, — aj preto, že poznal ľudskú prirodzenosť, túžiacu dostať sa k neviditeľnému duchu pomocou viditeľných vecí — je nám jasné, že kresťanské mystériá čiže sviatosti, nemajú nijaký vzťah k mystériám pohanským, iba ak to, že jednako zodpovedajú ľudskej povahe a túžbe dostať sa bližšie k Bohu. Kresťanské mystériá, sviatosti sú vonkajšie znamenia, ktoré znamenajú a udeľujú milosť, ktorú získal Ježiš Kristus. Teda nie sú len číre symbolické úkony, ktoré predstavujú neviditeľné veci, ani spoločenské znamenia, ktorými by sa dávalo najavo, že ten alebo onen je členom spoločnosti Cirkvi, ako to učia napr. v cirkvi českomoravskej!
Ani obrady, tajomstvá (sviatosti) starozákonné: obriezka, veľkonočný baránok, očisťovanie, obety, nemôžeme pokladať za príčinu milosti, lebo neboly nástrojmi milosti, ale len znamenia. Tí, čo ich prijali, dostali od Boha sily viery v budúceho Vykupiteľa, ktorého takto vyznávali. Keby tie starozákonné sviatosti boíy rovné so sviatosťami Nového zákona, nebola by potrebná vykupiteľská činnosť Kristova, ani sviatosti, ktoré z nej vyprýštily. „Ak zákonná je spravodlivosť, Kristus zbytočne umrel." Starozákonné sú len znameniami, novozákonné sú aj príčinami, hoci len nástrojovými. „Zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nijaký človek pred Bohom." Sviatosti v smysle katolíckej náuky nemôžeme chápať ináč, ako pokračovanie Kristovo vtelenia, ako prisvojovanie jeho vykupiteľského diela dušiam, ako nástroje v rukách Kristových, ktorými nás chce posvätiť. Pôsobia preliatie božieho života do duše kresťana. Neobstojí teda tvrdenie kresťanskej vierouky cirkvi česko-moravskej, ktorá tvrdí, že katolícka náuka o pôsobnosti sviatosti sa zdá blízka čarodejníctvu alebo mágii. Pravda, racionalista ťažko chápe, že Boh môže použiť veci hmotné ako nástroje svojej duchovnej činnosti.
My sa vraciame k tomu, čo sme už aj tu opakovali, že podľa náuky katolíckej Cirkvi nadprirodzený život je všetkým potrebný nielen ako stav, ale ako životná sila, ktorá preniká všetky prirodzené schopnosti človeka a vedie ich k takej činnosti, ktorá by vyhovela nadprirodzenému cieľu. Takto sa milosť a nadprirodzenosť spoja v jeden princíp činnosti. Keby sa od seba oddelily, nemohly by sa ani v najmenšej miere priblížiť k nadprirodzenému cieľu. Ako teda duša a telo tvoria jeden celok, tak aj milosť a prirodzenosť, náboženstvo a život tvoria organickú jednotu.
Nie je preto možné byť chvíľu len človekom a chvíľu kresťanom. Lebo náboženstvo a ľudský život sú vnútorne nerozlučiteľne spojené ako jednotný princíp. Kresťanstvo je založené na spojení božského s ľudským, skrze vyššie opísaný nadprirodzený dar, ktorého sa nám dostáva skrze sväté sviatosti milosťou božou. Kto vie spojiť to, čo v očiach sveta si vzájomne odporuje, lásku k dobru pozemskému a lásku k Bohu, tak aby pritom neobťažil svoje svedomie a kto sa usiluje dosiahnuť Boha nadprirodzeným životom už tu na zemi a nespreneverí sa nebeským večným majetkom, toho menujeme dobrým kresťanom.