logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Hlasy z Ríma
Autor : Jozef Heriban, salezián
Rok : 1978
Číslo : 5
Názov článku : Takú Veľkú noc som ešte nezažil.
Text článku : Jedným z mnohých prejavov pôsobenia Ducha Svätého v živote Cirkvi je určite aj ekumenický pohyb, ktorý má za cieľ zbúrať všetky múry, ktorými sa po stáročia jednotlivé kresťanské cirkvi vzájomne oddeľovali, a odstrániť nakopené nánosy nelásky, nedorozumenia a neprajníctva, ktoré prekážali nasledovníkom Krista, aby v jednote viery a lásky vytvárali jediné mystické telo Kristovo.


Ekumenické podujatia.
Odvtedy ako sa pápež Pavol VI. bratsky objal s patriarchom Atenagorom, tento nezadržateľný pohyb zjednocovania sa rozdelených kresťanov prejavoval sa v najrozličnejších formách: častými stykmi predstaviteľov a teológov jednotlivých vyznaní, ekumenickým prekladom Písma svätého, spoluprácou na poli sociálnom, kultúrnom a náboženskom. Tieto iniciatívy majú pripraviť srdcia a mysle všetkých kresťanov a urýchliť uskutočnenie tej jednoty, za ktorú sa Kristus pri poslednej večeri tak vrúcne modlil k svojmu nebeskému Otcovi: « Aby všetci boli jedno, ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe; aby svet uveril, že si ma Ty poslal » (Jn 17,21).
Na jednej z podobných iniciatív mal som šťastie osobne sa zúčastniť cez veľkonočné sviatky v Aténach. Na pozvanie metropolitu arcibiskupa Chryzostoma Zafirisa, rektora Inter-Ortodoxného strediska pri kláštore Pentéli, Sekretariát pre zjednotenie kresťanov pri sv. Stolici vyslal desiatich saleziánov, profesorov a študentov na Pápežskej saleziánskej univerzite v Ríme, osláviť veľkonočné sviatky spoločne s duchovnými a s veriacimi pravoslávnej cirkvi v Aténach. Boli sme hosťami metropolitu Chryzostoma a bývali sme v kláštore Pentéli, ktorý je popri kláštoroch na vrchu Athos, duchovným strediskom pravoslávnej spirituálnosti v Aténach.
Tento kláštor má v histórii pravoslávnej gréckej cirkvi veľké zásluhy na tom, že počas tureckej okupácie a prenasledovania pravoslávnych kresťanov, viera sa zachovala medzi ľudom. Pod kláštorom sú zachované veľké katakomby, kde sa veriaci tajne schádzali na modlitbu a na vyučovanie kresťanskej náuky pod vedením pentélskych mníchov. I teraz Moní Pentélis (kláštor Pentéli) je cieľom pravoslávnych pútnikov, najmä počas veľkonočných sviatkov, keďže obrady sa tu vykonávajú veľmi slávnostne. Nachádza sa asi pätnásť kilometrov na sever od Atén, na úpätí zalesnených vrchov Pentéli, neďaleko mramorových baní, ktoré poskytovali už v 5. storočí pred Kristom materiál na stavbu chrámu Parthenon na Akropole.

Prísny pôst.
Prileteli sme do Atén na poludnie v sobotu pred Kvetnou nedeľou. Na letisko nás prišiel osobne privítať metropolita arcibiskup Chryzostomos, ktorý svojou srdečnosťou a láskavosťou hneď si získal našu úctu a lásku. Študoval na západe a rozpráva plynné nemecky, francúzsky a anglicky. Hneď sa začal ospravedlňovať, že nám nebude môcť preukázať tradičnú grécku pohostinnosť, lebo sme prišli v období, keď pravoslávna cirkev zachováva prísny pôst. A o tom sme sa mohli počas Veľkého týždňa osobne presvedčiť: na obed a večeru dostali sme iba za tanier zeleninovej polievky alebo strukovín, k tomu kus chleba a pohárik vína a ovocie.
Nebudem opisovať dojímavé obrady Veľkého týždňa, ktoré trvajú vždy niekoľko hodín. Pokúkúsim sa iba načrtnúť niekoľko aspektov z náboženského a duchovného prostredia, v ktorom sa odbavovali obrady a najmä duchovné zážitky ekumenického rázu, na ktoré náš pobyt v Grécku bol skutočne veľmi bohatý.
Všetci slávia...
To, čo na nás « západniarov » najviac zapôsobilo bol fakt, že v Grécku Veľký týždeň je náboženskou slávnosťou, ktorej vplyv sa cíti na každom kroku. Nielen v oknách súkromných domov, ale aj vo výkladoch obchodov boli vystavené uprostred horiacich svetiel ozdobené obrazy a ikóny. Ba aj v autobusoch boli pozavesované náboženské obrazy a nápisy. Na Veľký piatok zástavy na vládnych budovách, školách a súkromných domoch boli na znak smútku stiahnuté do polovice žrde. Mužovia a najmä ženy boli poobliekaní do smútočných čiernych oblekov. Všade, aj na uliciach vládla vážna a smútočná atmosféra. Šofér autobusu, s ktorým sme sa na Bielu sobotu večer vracali do kláštora, nám hovoril, že už skoro nemá sily viesť auto pre silný pôst: už dva dni takmer nič nejedol.
Kostoly a kláštorné kaplnky boli počas Veľkého týždňa neustále preplnené veriacimi. Aj kláštor Pentéli, ktorý má na nádvorí postavený iba malý kostolík, bol počas obradov hojne navštevovaný. Mužovia, ženy, mládenci, devy, deti a starci v hlbokej viere sa skláňali a žehnali pred vystavenými obrazmi a ikonami a nábožne bozkávali sochu ukrižovaného Krista.
Mimoriadne dojímavé boli lamentácie nad mŕtvym Spasiteľom a pohrebný sprievod v piatok večer za smútočných spevov a za prítomnosti veľkého zástupu veriacich.
Počas dlhotrvajúcich obradov (na Veľký piatok od pol ôsmej do jedenástej hodiny; na Bielu sobotu od siedmej večer do pol druhej po polnoci) veriaci v tichosti a nábožne počúvali liturgické texty, spievané striedavo spevákmi, diakonom a celebrujúcim arcibiskupom. Iba občas spoločne sa zapojili do spevu, opakovaním Kyrie eleison alebo Amen. Na Bielu sobotu veľkonočná liturgia vyvrcholila okolo polnoci slávnostným sprievodom s obrazom zmŕtvychvstalého Krista na nádvorí pentélskeho kláštora. Keď predstavený kláštora arcibiskup Chryzostomos Synetos zanôtil: Christós anésti ek nekrón!, za hlaholu zvonov, strielania ohňostrojov a uprostred veľkej radosti všetci sa objímali, bozkávali, vymeňovali si dary a bez prestania spievali veľkonočné piesne.
Na Veľkú noc ráno všade piekli na ražni veľkonočného baránka, ktorý bol potom na obed hlavným jedlom s dobrým gréckym vínom. Na večer arcibiskup Synetos prijal tisíce veriacich na agapé. Udelil každému svoje požehnanie, obrázok so Zmŕtvychvstalým a veľkonočný darček. Nás pozval na slávnostný obed, na ktorom sa zúčastnili aj niekoľkí významní hostia, a v opravdivom veľkonočnom ovzduší, cítili sme sa všetci jedno v Kristovi.
Naše vzťahy sa zmenili.
A to bolo vlastne cieľom našej návštevy u pravoslávnych bratov. Na začiatku naše vzájomné vzťahy boli akési úradné, najmä zo stránky pentélskych mníchov; a hoci sa usilovali premôcť pocity cudzosti, ostávali nedôverčiví voči nám. Keď však videli, že každý deň sa všetci zúčastňujeme na ich liturgii, že sledujeme nielen so záujmom ale s vnútornou účasťou ich obrady, že spievame a modlíme sa s nimi, ich tváre sa začali pomaly vyjasňovať. Pri pozdrave sa pri nás zastavili, nadväzovali rozhovor, vďačne nám vysvetľovali symboliku ich chrámu, oltára, malieb. Zaviedli nás aj za ikonostasis, dali nám do ruky ich liturgické knihy, dovolili, aby sme sa s nimi vyfotografovali, atď. Predstavený kláštora nás zavolal po obradoch veľkonočnej vigílie do kláštornej jedálne na večeru a pre každého mal malý darček.
Pri slávnostnom obede na Veľkú noc arcibiskup Chryzostomos Synetos vyjadril žiadosť, že by chcel s niektorými z našej skupiny navzájom rozbíjať veľkonočné vajíčka. Všetci prejavili o to veľký záujem a spôsobilo to veľa veselosti. Je to tradičná veľkonočná hra, pri ktorej vyhrá ten, kto jediným úderom svojho vajíčka rozbije vajíčko druhému, bez toho že by jeho vlastné ostalo poškodené. Je na to potrebná určitá zručnosť a prefíkanosť. Samozrejme zvíťazil vždy otec arcibiskup, veterán v podobnej hre!... Bola to však iba zábava? Zdalo sa mi, že to malo v sebe určitú symboliku aj pre naše ekumenické úsilia. Mohli by sme to vyjadriť asi takto: aby sa mohla uskutočniť túžená jednota medzi rozdelenými kresťanmi, treba nám na oboch stranách byť ochotnými v určitom zmysle « prehrať », ustúpiť si navzájom, ponížiť sa, dať možnosti druhým, aby sa radovali a cítili, že sú niečím, že majú tiež v niečom pravdu. A tento psychologický ťah je v tomto štádiu ekumenizmu dôležitejší ako konfrontovanie sa po stránke náukovej.
Láska sa spolu raduje.
Keď sme prišli do Atén, mali sme v prvých dňoch dojem, že naši bratia a otcovia mnísi cítia pred nami určitý « komplex menejcennosti ». Vycítili sme to pri každej príležitosti. Je pochopiteľné, že ak mali možnosť v určitých veciach dokázať ich domnievanú « superioritu», ukázali to až príliš zjavne, že oni sú tí « ortodoxní », že pravda je na ich strane. A teda, že nie oni, ale my sa máme priblížiť, prispôsobiť sa a napraviť. Zo zdvorilosti prišiel na Kvetnú nedeľu na našu sv. omšu ich diakon. Bola to pekná, dôstojná koncelebrácia, i keď na improvizovanom oltári v zasedacej sieni centra. Ale náš hosť sa však skoro pohoršil. Vraj neboli tam slávnostné rúcha, málo sa spievalo, nepoužíval sa vôbec tymián a celá liturgia trvala iba niečo viac ako pol hodiny! A po desiatich dňoch čo sme tam strávili, všetky predsudky boli prekonané! Cítili sme sa bratia a v tomto svetle sme vedeli chápať a interpretovať tie rozdiely, ktoré na začiatku boli « kameňom úrazu ».
Keď sme sa pred odchodom lúčili, každý nás bratsky objal a pobozkal. Pochopili sme, že cesta ktorá vedie k jednote, začína vzájomným poznávaním sa a spolunažívaním, a najmä spoločnou modlitbou a preukazovaním si úprimnej a činnej lásky! Teologické problémy prídu až potom na rad, keď srdcia budú oslobodené od predsudkov a ochotné prijať pravdu i za cenu zrieknutia sa svojich stáročných formulácií. Je to cesta, ktorú naznačil a po ktorej s otvoreným srdcom kráča pápež Pavol VI. pri osobných a generálnych audienciách našich oddelených bratov a ich cirkevných predstaviteľov: cesta vzájomného porozumenia a úcty, cesta dobroty a lásky! « Zvíťazí » ten, ktorý « sa presadí » nie silou a presvedčivosťou argumentov, ale úprimnejšou Kristovou láskou! Tou láskou, o ktorej hovorí Pavol, že ona « neraduje sa z neprávosti, ale sa spolu raduje z pravdy! » (1 Kor 13,6).