logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Hlasy z Ríma
Autor : Jozef Heriban.
Rok : 1977
Číslo : 6
Názov článku : V pralese čínskych znakov.
Text článku : Hovorová japonská reč i popri svojej svojráznosti, poetičnosti a zložitosti, nie je najtvrdším orieškom pre misionára. Tým je čínske písmo, tie zvláštne znaky, ktorými je človek ohromený hneď, lenčo položí nohu na japonskú pôdu. Keď človek cestuje do iných krajín, kde sa na písanie používa abeceda, môže aspoň preslabikovať rozličné nápisy, mená ulíc, reklamy obchodov atď., aj keď nechápe hneď ich význam.
Pamätám sa, že som sa v prvých dňoch svojho pobytu v Taliansku učil po taliansky na prechádzkach po meste, pozerajúc do výkladov, kde boli vystavené na predaj rozličné veci, ktorých názvy boli ponapisované veľkými písmenami nad vchodom do obchodu: PANE (chlieb), VESTITI (odev), LIBRI (knihy). Porovnávajúc rozličný tovar so zodpovedajúcimi nápismi, naučil som sa tie najpotrebnejšie talianske slová pre každodenný život.
Aj v Tokiu sú obchody s podobným tovarom, tiež s nápismi, ale v znakoch, ktoré je schopný čítať iba ten, kto sa už bol predtým z kníh naučil, že tá ryba vo výklade a znak, ktorým je označená, sa vyslovuje sakana, a že tie tri štvorčeky, položené jeden na druhý ako škatule, sú znakom pre slovo tovar a že sa to číta niekedy šína a inokedy hin.
Znaky prebrali Japonci od Číňanov.
Znaky prijali Japonci skoro pred dvetisíc rokmi od Číňanov, ktorí ich boli zložili z obrázkov vecí, predmetov, ktoré používali. Aj keď ten pôvodný obrázok je v terajšej forme veľmi zjednodušený a mnoho ráz len symbolicky naznačený, na základe starých rukopisov a s trocha fantáziou je možné ho zrekonštruovať. Tak napríklad starí Číňania písali pôvodne slnko ako malý kruh s bodkou v strede a okolo kruhu čiarky, lúče. Tento tvar bol však postupne pre praktické príčiny zredukovaný na kruh s bodom v strede a neskôr esteticky prispôsobený k písaniu do štvorcovej osnovy, takže dnešná jeho forma má dva nad sebou nakreslené štvorčeky.
Podobne pre slovo strom nakreslili, ako my kedysi v materskej škôlke, obraz stromu. Z tohto obrázku vznikol postupne tým istým zjednodušovacím procesom dnešný znak.
Keď chceli naznačiť koreň, ktorý je v určitom zmysle začiatkom, pôvodom stromu, Číňania prikreslili k obrázku stromu viacero koreňov, aby tak podčiarkli túto čiastku stromu, čo neskôr zjednodušili na posledný znak, ktorý je znakom pôvodu.
Keď teraz spojíme znaky slnka a pôvodu, vznikné nové slovo, ktoré v základe znamená pôvod ( = východ) slnka. Znak slnka a pôvodu vidíte na každej poštovej japonskej známke a označuje JAPONSKO, NIPPON — KRAJINU VYCHÁDZAJÚCEHO SLNKA.
Japonská reč obsahuje veľa znakov, aj keď sa ich netreba naučiť toľko, ako si to my Európčania myslíme. Po skončení národnej ľudovej školy, žiaci musia vedieť čítať a písať osemsto osemdesiat jeden najdôležitejších znakov. Iba takto sú považovaní za « gramotných ». Maturant musí poznať tisíc osemsto päťdesiat znakov, ktoré sa používajú bežne v tlači, v úradných spisoch a pre zvyčajné potreby každodenného života. Na čítanie vedeckých diel a pre štúdium na univerzite sa vyžaduje znalosť od tri — do päťtisíc znakov. Na chválu Japoncov treba však vyzdvihnúť, že napriek ťažkostiam, ktoré musia prekonať pri štúdiu znakov, niet v Japonsku analfabetov. Všetci obyvatelia Japonska vedia čítať a písať.
Znaky nie sú detské čarbanice.
Tieto exotické znaky nie sú detskými čarbanicami. Sú naopak ovocím dlhoročného myšlienkového procesu a životnej skúsenosti.
Ako vznikli znaky? Podľa mienky paleografov pôvodné písmo, či už na Západe alebo na Východe, bolo obrázkové. Keď chceli Číňania napísať slovo vrch alebo oko, jednoducho nakreslili obrysy vrchu alebo oka.
Toto najstaršie písmo sa volá pictographs, obrázkové písmo v pravom slova zmysle. Keď však chceli napísať slová, ktoré znamenali idey, city alebo činy, to jest pojmy, ktoré je ťažko vyjadriť obrázkom určitej veci, Číňania skladali viaceré obrázky v scény, v panorámy, ktorými plasticky znázornili ideu alebo abstraktný pojem.
Tak napríklad na označenie pojmu východu ako svetovej strany, zobrali znak slnka a stromu a skombinovali ich tak, akoby slnko vychádzalo za stromom. Východ bol teda podľa Číňanov smer, ktorým sa musíme obrátiť, aby sme mohli vidieť východ slnka spoza stromov.
Iný príklad: dva stromy nakreslené vedľa seba znamenajú háj. Ak prikreslíme ku dvom stromom hore ešte jeden strom, máte dojem, že vidíte mnoho stromov a teda znak troch stromov vyjadruje les, alebo prales.
Ak nakreslíme znak človeka ležiaceho pod stromom, máme ideu odpočinku.
Ruka, ktorá drží palicu v ruke, vyjadruje pojem autority.
Pravda, pri zložitejších pojmoch museli sa obmedziť na určitý symbolizmus, aby vyhli kresleniu veľmi zložitých a ťažko zrozumiteľných panorám. Aby nemuseli kresliť generála, ktorý stojí na čele celej armády alebo scénu, ako otec trestá palicou neporiadneho syna a tak vyjadriť pojem autority alebo sily, Číňania jednoducho, symbolicky naznačili ruku držiacu palicu.
Ako vyjadriť pojem priateľstva? Priatelia sú ľudia, ktorí sa milujú, ktorí si chcú dobre. Číňania vyjadrili tento ľudský vzťah nakreslením dvoch vystretých rúk smerom k milovanej osobe. Pôvodný znak sa postupne zjednodušil, ako to vidieť na obrázku.
Ako vidieť z týchto pár príkladov, obrázkové písmo, i keď sa na prvý pohľad môže zdať čo do formy veľmi primitívne, ba až detské, v skutočnosti je výtvorom dlhej životnej skúsenosti a predpokladá určitú filozofiu života, hlbokú rozumovú úvahu o zmysle vecí, prírody a samotnej ľudskej existencie. Preto sa tieto znaky presnejšie volajú ideogramy, čiže pojmové písmo, lebo ono je ovocím filozofickej úvahy o podstate bytia a jeho existen-ciálneho významu.
Všimnime si z toho hľadiska niekoľko znakov.
Ženu vyjadrili Číňania znakom, ktorý predstavuje mladú devu v požehnanom stave, sediacu s vystretými rukami.
Keď chceli zdôrazniť jej sociálne postavenie ako manželky a domácej panej, nakreslili ju s metlou v ruke (nie aby ňou bila svojho muža, ale ako symbol poriadku a čistoty v dome!).
Ideálna žena, ktorá bola dušou rodiny a plnila si svoje stavovské povinnosti v dome, stala sa symbolom pokoja, istoty, pojmu « cítiť sa ako doma », čo vyjadrili obrázkom ženy pod strechou.
Ak však nakreslili tri ženy spolu, čo myslíte, aký pojem tým chceli vyjadriť? Klebetu, škriepku, hašterivosť, lebo podľa dennej skúsenosti Číňanov spred štyri tisíc rokov (nie je to teda vynález nejakého moderného antifeministu!), kde sa stretli tri ženy pohromade, tam vznikli klebety alebo hádky...
Znak pre pojem dieťa pochádza z obrázku zababušeného dieťaťa, ktorý znak sa postupne zjednodušil v terajšiu formu.
Spojac tieto dva znaky ženy a dieťaťa v jeden znak, Číňania vyjadrili pojem « mať niekoho rád >>, ideu « páčiť sa ». I dnes, keď Číňania a Japonci píšu tento znak, alebo vyslovia dojímavé ľudské slovo Mám ťa rád, majú predstavu svojej ženy a dieťaťa. Nie je to krásny a hlboký pojem?
A tu mi prichodí na myseľ aj znak, ktorým Japonci vyjadrujú ideu lásky, ktorá svojím obsahom sa veľmi podobá biblickému učeniu o láske, ako nám ju ospevuje svätý Pavol v trinástej hlave listu Korinťanom, alebo evanjelista Ján vo svojich listoch.
Hlboký význam a bohatý obsah slova láska vyžadoval, že Číňania museli dať dohromady až štyri rozličné znaky, aby opísali vlastnosti tejto čnosti, ktorá má tento dôležitý znak:
Na samom vrchu je znak prstov (1) ruky zostupujúcej zhora, ktorým sa symbolicky naznačuje, že láska pochádza z neba. Potom je skrátený znak strechy domu (2), ktorým sa znázorňuje, že prirodzeným sídlom lásky je rodina. Nasleduje znak srdca (3), aby bolo jasné, že pravá láska prýšti zo srdca. Na samom spodu je znak znamenajúci večnosť (4), ktorým sa chce povedať, že láska má trvať na veky. Keď teraz Japonci píšu alebo vidia tento znak, pojem lásky sa im predstaví pred duševným zrakom v tejto krásnej podobe. Stačí jej dať len Kristovho ducha, a stane sa z nej agapé, charitas, charakteristická známka kresťanov. A tak pri vyučovaní Kristovej náuky misionári môžu tento znak použiť ako katechetickú pomôcku, aby svojim katechumenom v domorodom duchu reči vysvetlili « prvé a najväčšie prikázanie » (Mk 12,28-34).
Ako to, že Japonci prevzali čínske písmo?
Podľa mienky vedcov Japonci až do tretieho storočia po Kristu nemali nijaké písmo. Ako mohli žiť bez tohto tak dôležitého prostriedku ľudského spolunažívania, je dosiaľ nevysvetliteľnou záhadou. Akokoľvek, určite však mali hovorovú reč. A keď objavili, že ich susedia Číňania majú aj písmo, bez rozmýšľania prevzali ich systém písania. Prijali ich znaky a podľa pôvodného významu prispôsobili ich hovorovej reči. Ak nemali pre neiaký znak zodpovedné slovo, prijali so znakom jednoducho aj jeho čínsku vvslovnosť. Tým sa, pravda, vec veľmi skomplikovala, a tak aj v dnešnej japončine skoro všetky znaky majú nielen japonskú výslovnosť (volá sa kun) ale aj čínsku on). A keďže ten istý znak či už vo výslovnosti on alebo kun má viacero rozličných výslovností, ktoré sa potom pri zložených znakoch ešte menia, ľahko uhádnete, že skutočná ťažkosť japonského písma nie je tak pochopenie významu toho-ktorého znaku, ale jeho výslovnosť.
Niektoré znaky majú až desať, iné až dvadsať, ba i viac výslovností, podľa ktorých mnoho ráz sa mení aj význam slova. Preto Japonci, keď majú vo verejnosti čítať neznámy text, ak si ho predom nepripravia, môžu naraziť na nejaký znak, ktorého význam síce chápu, ale ho nevedia vysloviť. Preto pri technických výrazoch a vedeckých termínoch, alebo pri znakoch, ktoré sa zriedka používajú a majú viaceré čítania, je v zátvorke vytlačená ich presná výslovnosť japonskou abecedou kana. Existujú dva systémi: hira gana na prepisovanie japonských slov a kata-kana na prepisovanie cudzojazyčných slov a mien.
Ako sme videli, v znakoch je zachovaný, i keď vo veľmi zjednodušenej forme, pôvodný obrázok jednotlivých pojmov. Preto naučiť sa čítať (to jest pochopiť zmysel písaného znaku, i keď sa mnoho ráz nevie vysloviť) je pomerne ľahké a veľmi pohodlné a praktické. Netreba slabikovať, stačí vidieť, prebehnúť zrakom panorámy, aby ste si urobili pojem, o čo vlastne na stránkach novín, časopisov alebo listov ide. Takzvaným diagonálnym čítaním (prebehnutím zrakom zhora nadol, alebo sprava doľava stránky knihy) Japonci sú schopní prečítať knihu, ktorá má aj tristo-štyristo strán, veľmi rýchlo. Pravda, takýmto čítaním nemôžu vychutnávať literárnu krásu diela, ale si utvoria dosť jasný pojem o jeho obsahu.
Skutočným problémom pre cudzincov je písanie znakov.
Skutočným problémom pre Japoncov ako aj pre cudzincov je písanie znakov. Aby si človek zapamätal jednotlivé ťahy každého znaku (a niektoré znaky pozostávajú z vyše dvadsať ťahov a keď zmýlite čo i len jednu čiaročku alebo ju zabudnete napísať, máte celkom iný znak a iný význam), aby sa ich naučil DÍsať rýchlo, mechanicky a k tomu podľa japonského citu krasopisne, to vyžaduje dlhoročné, trpezlivé, denne niekoľko hodinové cvičenie, kým to nevojde do krvi. A na to naimä misionári mnoho ráz nemajú ani času. ani odvahv. Je skutočne málo tvch. ktorí mali možnosť naučiť sa písať aspoň dôstojne. Je to určitý handicap spojený s pocitom menejcennosti pre misionárov, nakoľko pri vystavovaní úradných dokumentov a písaní záznamov sú odkázaní na pomoc japonských sekretárov.
Misionári pre svoju osobnú potrebu a pre korešpondenciu si môžu poslúžiť s rômaji (doslovne rímske, to iest našou abecedou, hoci Japonci ju praktickv veľmi zriedka používajú.
Napriek všetkým ťažkostiam japonské znakv majú v sebe akúsi príťažlivosť a každv misionár, abv mohol vo svojom apoštoláte a pri bohoslužbách Doužívať iaoonské texty, pustí sa s chuťou do ich štúdia. Toto štúdium všeobecne natoľko zaujme človeka, že sa ľahko stane náruživosťou, akousi stálou ideou, ktorá ho všade prenasleduje. Misionár na nič iné nemyslí, o ničom inom nerozpráva, iba o znakoch, ktoré mu nedajú ookoia ani vo sne. A ak si nedá pozor, ľahko sa môže duševne wčeroať. lebo štúdium vvžaduie veľkú sústredenosť. naoätie mysle a dlhé memorizovanie. Sú prípady viacerých misionárov, ktorí sa stali obeťou tejto « chytľavej choroby znakov» a museli zanechať nielen ich štúdium, ale aj sa vzdať misionárskej práce.
Budú Japonci písať písmenami abecedy?
Počas Medzinárodného kongresu komunikačných prostriedkov, ktorý sa nedávno konal v Tokiu, väčšina zahraničných účastníkov poukázala na to, že najväčšou prekážkou kultúrnych, politických a ekonomických vzťahov s Japonskom je práve ich reč a písmo. Žiadali, aby sa i Japonsko, ako susedná Kórea, vzdalo čínskych znakov a zaviedlo ľahko naučiteľné písmená abecedy. Veľa sa o tom debatovalo, písalo, ale vynorilo sa toľko ťažkostí a taký silný odpor verejnej mienky, že je veľmi nepravdepodobné, aby sa v blízkej budúcnosti podobná reforma mohla uskutočniť. A tak aj noví misionári sa budú musieť zmieriť s týmto stavom vecí a krvopotne sa učiť ťažkú japonskú reč a ešte ťažšie čínske znaky, aby v nich mohli hlásať blahozvesť lásky vyše sto miliónom obyvateľov Nipponu, Krajiny Vychádzajúceho Slnka!