logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov


Výpis článku


Názov časopisu : Hlasy z Ríma
Autor : Jozef Heriban.
Rok : 1977
Číslo : 4
Názov článku : Misionári v Japúonsku nebojujú s dravými šelmami ale s rečou a s čínskymi znakmi.
Text článku : Pamätám sa, že ako chlapec rád som čítaval Hlasy z domova a z misií alebo Mládež a misie len preto, lebo v nich boli zaujímavé články z pera slovenských misionárov, pracujúcich skoro vo všetkých misijných krajinách... Títo pionieri evanjelia opisovali najrozličnejšie ťažkosti, s ktorými sa stretávali skoro na každom kroku: neprajné podnebie, ťažká reč, nechutná strava, pohanské povery a návyky atď. Zvlášť keď opisovali nebezpečenstvá a dobrodružstvá, v ktorých oni sami boli protagonistami, či už v boji s dravými šelmami, jedovatými hadmi, alebo keď museli riešiť nepredvídané situácie na cestách v pralesoch, na riekach a na mori... So zatajeným dychom čítaval som tieto ich napínavé reportáže. Exotické krajiny, primitívne kmene a ich život poznávali sme lepšie z týchto článkov ako z hodiny zemepisu. A v nejednom z mladých čitateľov práve tieto články boli prvým semienkom « misionárskeho povolania ».
Veľmi dobre si pamätám napríklad na sériu článkov šenkvického misionára v Japonsku Otca Figuru, kde opisoval svoje prvé kroky misionárskeho života v Krajine vychádzajúceho slnka, jeho dobrodružstvá v jedení s paličkami, v sedení so skríženými nohami, ako si lámal hlavu s tými čínskymi hieroglyfmi, a ani vo sne mi nenapadlo, že by som si to raz mohol všetko « overiť » a skúsiť to na vlastnej koži... A teraz, po dvadsaťročnej práci v Japonsku, vidím, že v tom bolo trochu prikresľovania, preháňania a poézie, ale predovšetkým veľa pravdy, najmä čo sa týka reči, čítania a písania.
Japončina sa skladá z viacerých rečí.
Keď hovorím o reči, nemyslím na reč ako takú: veď každá cudzia reč je ťažká, najmä ak sa ju musí človek učiť v pokročilom veku... A potom, čo sa týka výslovnosti, prízvuku, japončina najmä pre nás Slovákov neprináša nijaké zvláštne ťažkosti... Ide zvlášť o mentalitu Japoncov, ktorá je akoby vtelená, skonkretizovaná v ich reči a v písme. To si človek uvedomí, až keď sa pustí do štúdia japončiny... S hrôzou zistí, že japončina sa skladá vlastne z viacerých rečí! Je tu takzvaná literárna reč (bungo), posvätená viacstoročným užívaním v literatúre, v úradných spisoch, vo verejných prejavoch. V tejto reči som sa začal po japonsky modliť, lebo v nej sú preložené i denné modlitby kresťanov. To ako keby sme sa my modlili v staroslovienčine: zneje to slávnostne, pekne, ale v tejto reči človek dnes nemôže konverzovať a rozprávať... Potom som zistil, že aj v hovorovej reči (kógo) sú také veľké odchýlky, že napríklad jestvuje reč «mužov» a reč «žien», a i tu podľa sociálneho postavenia a vzdelania toho, kto hovorí a komu hovorí, treba používať « inú reč »... Nejde tu iba o nejaký zdvorilostný výraz ako v slovenčine: « prosím », « ráčte », « s dovolením », « nech sa páči », ale o celkom inú reč! Napríklad « Tak je » bežne medzi chlapmi sa povie « Só da! ». Krajšie to zneje už vo forme « Só desu ». Ale ženy, alebo ten, kto si vás chce uctiť, povie: « Sayó de gozaimas! » ...Reč je v určitom zmysle osobnou vizitkou človeka, ale v dvojakom význame: predstavuje teba osobne a zároveň je znakom, prejavom toho, ako si vážiš, ctíš toho, ku komu hovoríš. Ja, ktorý som sa medzi našimi bohoslovcami naučil « chlapskú » japončinu, keď som potom v pastorácii sa stretal s kresťankami, ktoré hovorili « ženskou » japončinou a ktoré svoju úctu ku kňazovi chceli prejaviť až príliš zdvorilou, elegantnou rečou, veru dosť málo som tomu rozumel.
Japončina je veľmi bohatá reč a aj pre tie isté veci, osoby, skutky používa rozličné výrazy. Poznám, študoval som mnoho cudzích rečí, ale v každej vo všeobecnosti je napr. iba jeden, najviac dva výrazy pre osobné zámená « ja », « ty », « on »... V japončine je ich pre každé zámeno až šesť. A podľa toho, aké zámeno kto použije, dá najavo, čo to jeho ja » alebo « ty » pre neho znamená, ako si ťa váži, či je s tebou v kamarátstve, alebo nad tebou povýšený, či pre neho niečo alebo nič neznamenáš. Koľko ráz mi moja učiteľka japončiny prízvukovala: « Toto slovo musíte sa naučiť, musíte ho poznať, ale božechráň, aby ste ho niekedy v rozhovore použili! Boli by ste « vulgárny » alebo « zoženštený », alebo « detský »... A mnohí naši misionári, ktorí od začiatku pracovali a žili s chlapcami a naučili sa ich « chlapčenskú » reč, ak si nedajú pozor, sú smiešni, lebo rozprávajú ako chlapec, a nie ako sa sluší na dospelého a na kňaza. Pre túto príčinu, neodvážia sa kázať bez osobitnej prípravy pred vyberaným publikom, aby ho svojou rečou neurazili a sami nestratili pred ním rešpekt. Aby som to tak konkrétne a plasticky povedal, keď kňaz káže o Pánu Bohu, musí používať také výrazy a gramatické zvraty, aby tí, čo ho počúvajú, mali skutočne dojem, že Pán Boh je skutočne Pánom Bohom!
Japonci sú v reči najponíženejší ľudia na svete.
Japončina oplýva množstvom obrazných výrazov a idiomatických fráz( ceremoniálnych zvratov, ktoré etiketa vyžaduje pri každom spoločenskom úkone, ako napr. návšteva, pozdravy, písanie listov, hovorenie o sebe a o iných atď. Keby ste analyzovali tieto výrazy, mali by ste dojem, že Japonci sú najponíženejší ľudia na celom svete. Japonec o sebe, o svojich záležitostiach, o svojich najbližších hovorí ponížene, skromne, skoro s opovržením... Jeho obed. čo vám pripravil, je «chudobný», « nechutný »; darček, ktorý vám prináša, je « bez ceny », « urážkou », a preto prosí o odpustenie, že sa opovažuje vám niečo takého dávať, a preto je to pre neho veľká česť, ak vy napriek tomu ho prijmete atď. V skutočnosti však ten obed je « výborný », on íza ten darček vysolil veľa peňazí, lebo kúpil pre vás to najdrahšie a najluxusnejšie, čo našiel v obchode... ale on sám to nesmie povedať, to musíte v,y « objaviť » a zhodnotiť, pochváliť ho... Nám Európčanom, západniarom, takéto správanie sa protiví a hneď ho biľagujeme ako pretvárku, ako (farizejstvo, neúprimnosť alebo skrytú pýchu pod rúškom poníženosti. No u nich je to prejav výchovy, úcty voči blížnemu a či sa vám to protiví a či nie, musíte sa prispôsobiť a správať ako oni, ak; nechcete ukázať, že nepoznáte « móres » a že neviete, čo sa patrí...
Túto úctu voči druhým musíte ukázať pri všetkých príležitostiach každodenného života, napr. peniaze nesmiete len tak « naholo » podávať, ale v obálke. A sú natlačené obálky pre najrozličnejšie príležitosti, pri ktorých je zvykom dávať peňažné dary alebo honoráre: svadba, pohreb, rozlúčkový večierok, na "sväté omše atď. A beda, ak by ste zamenili farbu alebo obálku! Vzniklo by z toho veľké nedorozumenie!
To isté platí aj o korenšpondencii. Sú príležitosti, keď musíte písať alebo na list odpovedať (ako na Nový, rok, oznámenia o narodení, svadbe, úmrtí členov rodiny...). Neodpovedať na novoročný vinš (ak síe vy už predtým ho neposlali), je veľkou urážkou. Tak isto musíte prejaviť vďaku a uznanie za preukázanú priazeň, láskavosť a službu, i keď ide p bežné veci.
V japonskej tradícii je jeden výraz, ktorý je ako princíp ich spoločenského života a správania sa, a mohol by sa definovať ako prejav ich « náboženského citu ». Japonci ho vyjadrujú lapidárne: « čion-hóon ». Sú to dva pojmy, vyjadrujúce dva zakladné spoločenské vzťahy: « on » v obidvoch slovách znamená « milosť, priazeň, láskavosť ». Čínsky znak pre « či » vyjadruje ideu « poznania, uznania, hodnotenia », kým « hó » znamená « odplatu, vďaku ». Teda voľne by sme mohli tento výraz preložiť ako: « Uznať, vážiť si milosť, priazeň, ktorej sa nám dostalo od druhých, a usilovať sa z našej stránky odvďačiť sa, odplatiť ju inou milosťou, priazňou ». Ani jedno pekné slovo, ani jeden prejav zdvorilosti, ani jeden darček nesmie ostať bez « uznania, poďakovania, revanžovania ». Nejde tu tak o ten materiálny, hmotný prejav vďaky a odplaty, ale skôr o uznanie dobroty, lásky, osobnosti darcu. Preto, ako ste zaiste v časopisoch, vo filmoch, v televízii často videli, pri podávaní darov, udeľovaní diplomov atď, prijímajúci je hlboko sklonený a oboma rukami vysoko nad hlavou drží darček alebo diplom, naznačujúc týmto gestom, že si « vysoko » váži tieto hodnoty, prichádzajúce « zhora », jemu « nehodnému a malému » obdarovanému...
« Za to vďačím vášmu vznešenému tieňu »
V tomto zmysle treba brať aj výraz, ktorý sa počuje pri každej príležitosti, najmä ak sa niekto pýta druhého na jeho zdravie, úspech v štúdiu a v práci, alebo ak sám o týchto privátnych záležitostiach sa « opováži » druhým hovoriť: « o-kage sama de » (doslovne: « za to vďačím vášmu vznešenému tieňu » — výraz pochádzajúci z čias feudálneho Japonska, keď knieža, veľmož nechal padnúť tieň na svojho poddaného alebo služobníka, to bol znak omilostenia, blahosklonnosti, dôvery atď.). A tak keď ja som zdravý, keď som mal úspech, keď deti sú hodné atď. a keď o tom druhému rozprávam, alebo odpovedám na ich otázky, to je « vašou zásluhou, za to vďačím vašej blahosklonnosti », alebo povediac to tak po japonsky, to je všetko « pre váš vznešený tieň »! Táto úctivosť voči druhým, toto uznanie, že osobné dobro, úkon, úspech, šťastie, ktoré u seba konštatujem, ktorému sa teším, je zásluhou druhých, a ja im musím byť za to vďačný, je ako nepísaný zákon, ktorý určuje a spravuje všetky spoločenské vzťahy japonského života.
U Japoncov všetko je « sivé »
Túto mentalitu, tento postoj musí mať človek stále na mysli, keď rozpráva a keď počúva, keď píše alebo číta listy... Nakoniec ešte jednu raritu, ktorá nám objasní a ilustruje ťažkosť japonskej reči. V japončine je mnoho výrazov «všeobecných», ktoré i keď človek počuje, nič konkrétneho sa nedozvie. Je v povahe Japoncov a ich reči, že všetko « podávajú » zabalené, okrášlené, s okolkami... Pre nás Európčanov « čierne » je « čierne » a « biele » je « biele ». Pre Japonca môže byť jedno i druhé... « sivé ». Na základe ich mentality, opísanej vyššie, vy musíte svojou intuíciou prísť na to, či « sivé » v skutočnosti je « čierne » alebo « biele ». Oni nikdy nehovoria priamo, otvoreno. Okolkujú, opisujú, zďaleka naznačujú a vy musíte vo väčšine prípadov sám na to prísť, o čo vlastne ide. Mnohé takéto výrazy sú veľmi « vhodné », «diplomatické», najmä v prípadoch a v situáciách, keď nechcete a-lebo nemôžete povedať, o čo vlastne ide, a tak sa z tejto situácie vyslobodíte, vykrútite výrazom, ktorým síce nepoviete holú pravdu, ale ani lož. Keď sa pýtate po skúškach študentov, ako mu to išlo, takmer všetci vám povedia s úsmevom: « mámá ». Z toho ste nezmúdreli, lebo tým výrazom vám vlastne neodpovedal na otázku, ale dal vám vedieť, že nechce rozprávať podrobnosti. Alebo keď stretnete niekoho a pýtate sa ho, kam ide, on vám v tom istom zmysle odpovie « má čotto » (doslovne: len tak trochu; ná, hentam). Komu by to nešlo na nervy? Kto by pritom nestratil trpezlivosť?
O trpezlivosti mi dal jeden starý misionár, keď som prišiel do Japonska, toto poučenie: « Ak máš trpezlivosť — tak ju v Japonsku určite stratíš... Ak ju riemáš — tak si ju tu určite nadobudneš! » A veru tá trpezlivosť, sebaovládanie je vám potrebné na každom kroku. Je to typický postoj Japonca v prípade skúšky, neúspechu, ťažkosti, smrti: gaman suru — vydržať, ovládať sa, nedať najavo svoje city.
Ona nám dá kľúč k porozumeniu ich národného charakteru, ktorý počas vojny ukázali « kami-kaze », vysvetlí nám do určitej miery ich húževnatosť, s akou sa po vojne z trosiek postavili na nohy a po stránke ekonomickej, technickej, politickej a kultúrnej zaradili sa medzi popredné mocnosti sveta.
Treba mať trpezlivosť.
Rybári duší — misionári v Japonsku nechytajú do siete, ale na udicu! Štatisticky v Japonsku zo stodvanásť miliónov obyvateľov je asi štyristo tisíc katolíkov... Viac-menej ako za času svätého Františka Xavérskeho pred veľkým prenasledovaním kresťanov... Je to deprimujúca, znechucujúca situácia. No viera dáva misionárom sily a odvahy pokračovať v práci na spáse duší v nádeji, že raz odbije « hodina spásy » i pre obyvateľov Krajiny vychádzajúceho slnka a že im raz zasvieti v plnom svetle Slnko pravdy a lásky a pokoja, ktorým je Ježiš Kristus, Spasiteľ sveta. Zatiaľ misionári, nielen v zmysle ducha japonskej reči budú rozprávať o svojej práci skrommne a ponížene, ale skôr v duchu evanjelia, (keď už všetko urobili, čo mohli, dali a obetovali) budú vyznávať: « Sme neužitoční sluhovia! Urobili sme, čo sme boli povinní urobiť » (Lk 17,10).