logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov



Tiso, Jozef

Tituly:

politik, štátnik, teológ, redaktor a publicista

Životopisné dáta:

* 13. októbra 1887, Bytča – † 18. apríla 1947, Bratislava

Životopis:

Pochádzal zo siedmich detí. Základné vzdelanie získal v rodisku. V rokoch 1898-1902 študoval na gymnáziu v Žiline, v rokoch 1902-1906 pokračoval v štúdiu na vyššom piaristickom gymnáziu v Nitre. Ako talentovaného študenta ho biskup Imrich Bende vyslal v r. 1906 študovať teológiu na viedenskú univerzitu. Stal sa chovancom viedenského Pázmanea. Medzi jeho učiteľov patrili profesori morálnej teológie Franz Schindler a Ignaz Seipel. Počas štúdia sa zameral na morálnu teológiu a kresťanské sociálne učenie. Pri imatrikulačných zápisoch si uvádzal materinskú reč slovenčinu. Kňazskú vysviacku prijal 10. júna 1910 vo Viedni.
Jeho prvým kaplánskym pôsobiskom bola kysucká obec Oščadnica, kde sa zapojil do práce v miestnom gazdovskom spolku. Dňa 15. júla 1911 ho vo Viedni promovali na doktora teológie. V tom istom roku sa dostal na nové pôsobisko do Rajca, kde vie
dol Rajecký mládežnícky katolícky spolok a zaslúžil sa o založenie expozitúry Slovenskej banky. V rokoch 1912-1914 bol kaplánom v Bánovciach nad Bebravou. Náboženstvo vyučoval aj po slovensky, čo vtedajšie zákony nedovoľovali. Angažoval sa v Katolíckom tovarišskom spolku, organizoval kurzy slovenčiny a slovenské divadelné predstavenia.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny v r. 1914 nastúpil ako poľný kurát rakúsko-uhorskej armády v Haliči a v slovinskom Maribore. V r. 1915 ho zo zdravotných dôvodov prepustili z vojenskej služby. Biskup V. Batthyány ho vymenoval za špirituála nitrianskeho seminára, v tejto funkcii zotrval do r. 1921. V rokoch 1915-1918 pôsobil aj ako profesor náboženstva na piaristickom gymnáziu v Nitre, zastával i funkciu tajomníka Nitrianskeho kresťansko-sociálneho spolku. Počas štátneho prevratu r. 1918 posilnil v tomto spolku slovenské krídlo, ktoré sa stalo základom miestnej Slovenskej národnej rady, založenej 10. decembra 1918. Prijal v nej funkciu zapisovateľa. Organizoval kurzy slovenčiny, bol dočasným riaditeľom a katechétom na meštianskej škole, pracoval v správnom výbore Nitrianskej župy, pôsobil na Vysokej škole bohosloveckej v Nitre ako profesor morálky a pastorálky (1918-1924) i ako profesor pedagogiky a katechetiky (1919-1922).
V r. 1918 vstúpil do politiky. Patril k spoluzaklateľom a najvýraznejším postavám Slovenskej ľudovej strany (SĽS, HSĽS), usilujúcej sa o autonómiu Slovenska v rámci ČSR. Bol vynikajúcim kazateľom a rečníkom. V r. 1921 si ho nitriansky biskup Karol Kmeťko vybral za tajomníka. Stal sa členom výkonného výboru SĽS a členom výboru Spolku sv. Vojtecha. Za údajné protičeské výroky na orolskej slávnosti v Bánovciach nad Bebravou r. 1921 ho 25. apríla 1922 odsúdili na dva mesiace väzenia a 400 korún pokuty; väznili ho v júli - auguste 1923 v Trenčíne. Biskup K. Kmeťko vyvodil z tejto skutočnosti závery: Tiso musel odísť z biskupského úradu a v r. 1924 dostal do správy farnosť v Bánovciach nad Bebravou, kde pôsobil až do r. 1945. V r. 1925 ho zvolili za poslanca parlamentu v Prahe, poslanecký mandát si udržal až do 14. marca 1939. Počas návštevy Andreja Hlinku v USA r. 1926 bol päť mesiacov dočasným predsedom poslaneckého klubu HSĽS a členom direktória, ktoré viedlo túto stranu. Zaslúžil sa o vstup opozičnej HSĽS do vlády.
Od 15. januára 1927 do 8. októbra 1929 zastával post ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. Ako minister sa zaslúžil o rozvoj kúpeľov Sliač a kúpeľných stredísk v oblasti Vysokých Tatier. Podporil uzavretie modu vivendi s Vatikánom a prijatie zákona o krajinskom zriadení aj kongruového zákona. Keď HSĽS prešla v r. 1929 do opozície, stal sa podpredsedom jej poslaneckého klubu a od r. 1930 podpredsedom HSĽS. Usiloval sa o vytvorenie celoštátneho katolíckeho bloku a o tejto veci viedol rokovania s inými stranami. Presadzoval zblíženie s autonomistickou Slovenskou národnou stranou. Bol iniciátorom spoločného autonomistického zjazdu 16.10.1932 vo Zvolene. V r. 1934 sa stal riaditeľom mužského učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou, ktorý vznikol z jeho iniciatívy. Pôsobil tam ako profesor náboženstva a kresťanskej morálky.
Po sľube E. Beneša podporiť autonómiu Slovenska presadzoval jeho voľbu za prezidenta ČSR. V r. 1936 sa zaslúžil o postavenie pomníka Ľ. Štúra v Bánovciach nad Bebravou. V r. 1937 ho zvolili za člena výboru Matice slovenskej. Ako člen delegácie Spolku sv. Vojtecha navštívil r. 1937 USA. V septembri 1938 viedol neúspešné rokovania o autonómii Slovenska s prezidentom E. Benešom a s predstaviteľmi centralistických strán. V dňoch 5.-6. októbra 1938 zvolal zasadnutie klubu poslancov a senátorov i výkonného výboru HSĽS v Žiline a 6. októbra 1938 na zasadaní výkonného výboru HSĽS prečítal Manifest slovenského národa, ktorý prítomní spontánne prijali. Tým sa vyhlásila autonómia Slovenska. Stal sa spolutvorcom a signatárom Žilinskej dohody politických strán o autonómii Slovenska. Po dosiahnutí autonómie ho najprv vymenovali za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska (6.-7. októbra 1938), potom za predsedu autonómnej vlády a ministra vnútra, zastával aj funkcie ministra sociálnej starostlivosti a zdravotníctva (7. 10. 1938 - 9. 3. 1939). Dňa 18. decembra 1938 ho zvolili za poslanca Snemu Slovenskej krajiny, 9. októbra 1938 viedol rokovania československej delegácie s maďarskou delegáciou v Komárne o maďarských nárokoch na južné Slovensko.
Po českom vojenskom zásahu na Slovensku z 9. na 10. marca 1939 ho prezident E. Hácha zbavil predsedníctva autonómnej vlády. Odišiel do Bánoviec, kde dostal oficiálne nemecké pozvanie na rokovanie s kancelárom A. Hitlerom. Po súhlase predsedníctva HSĽS a Slovenského snemu s ním 13. marca 1939 rokoval v Berlíne. Nepodľahol Hitlerovmu nátlaku na okamžité vyhlásenie slovenského štátu. Dal podnet, aby prezident Hácha zvolal Slovenský snem a ten o veci rozhodol. Na zasadnutí Slovenského snemu 14. marca 1939 predniesol správu z rokovaní v Berlíne. Snem na tom istom zasadnutí vyhlásil samostatný slovenský štát. Stal sa prvým predsedom jeho vlády. Dňa 1. októbra 1939 ho zvolili za predsedu HSĽS, 26.10.1939 za prezidenta prvej Slovenskej republiky. Prijatie tejto vysokej politickej funkcie konzultoval s biskupským zborom a dodatočne s ňou vyslovil súhlas i pápež Pius XII. Ústava vymedzila jeho prezidentskú právomoc; platnosť každého vládneho aktu prezidenta bola viazaná podpisom príslušného ministra (Hlava 3, 40).
Systematicky presadzoval koncepciu stavovského politického systému v súlade s pápežskými encyklikami Rerum novarum a Quadragesimo anno. Ich plná realizácia v stavovskom štáte nebola možná vzhľadom na dominantný vplyv nacistického Nemecka. Pod nemeckým tlakom r. 1939 podpísal zmluvu o ochrannom pomere medzi Slovenskom a Nemeckom, ktorá obmedzila slovenskú suverenitu. Bol hlavným predstaviteľom umierneného krídla v domácej politike. Opieral sa o HSĽS a armádu. Odmietal politické metódy a ciele radikálov (V. Tuka, A. Mach). Po salzburských rokovaniach s A. Hitlerom v r. 1940 sa posilnili pozície radikálov. Do r.1940 podporoval zákonné normy obmedzujúce postavenie Židov v hospodárstve, vo vzdelaní, v kultúre a politike. Pojem žid sa stanovil podľa konfesijných kritérií. Po r. 1940 sa realizácia riešenia židovskej otázky dostala do rúk radikálov. Do vládneho nariadenia č. 198/1940 (tzv. Židovský kódex) presadil 255 a 256 o prezidentských výnimkách; počas svojej funkcie ich udelil asi 1000, spolu s rodinnými príslušníkmi chránili asi 5000 osôb. Deportácie Židov považoval za akciu radikálov a v tejto veci zachoval istý pasívny postoj. Od r. 1942 podľa zákona o HSĽS mu patril titul vodca. Zavedenie vodcovského systému slúžilo paralyzácii pronemeckých radikálov. Usiloval sa oponovať maximalistickým požiadavkám Nemecka a pripustil len tie, ktorým nemohol zabrániť. Svojou politikou prispel k tomu, že Slovensko bolo v čase vojny konsolidovanou krajinou. Nevykonal sa tu ani jeden trest smrti. Úspešne sa usiloval o obmedzenie počtu slovenských vojakov bojujúcich proti Sovietskemu zväzu. V r. 1944 čelil pokusom Nemecka získať súhlas na nasadenie svojich jednotiek na Slovensku. Jeho súhlas si ultimatívne vynútil nemecký vyslanec H. E. Ludin 28. augusta 1944 po predchádzajúcich partizánskych akciách. Ozbrojené povstanie vyhlásené 29. augusta 1944 odmietol ako akciu síl podnecovaných z cudziny proti prvej Slovenskej republike. Zasadzoval sa za prepustenie zajatých povstaleckých vojakov a usiloval sa zmierniť škody spôsobené prítomnosťou nemeckých vojsk. Koncom marca 1945 odišiel spolu s vládou do Holíča a Skalice. Odtiaľ prešiel 5. apríla 1945 do benediktínskeho kláštora v rakúskom Kremsmünsteri. Mal úmysel ostať na Západe a v exile presadzovať myšlienku slovenskej samostatnosti. Od mája tajne žil v kapucínskom kláštore v bavorskom Altöttingu. Po odhalení jeho pobytu americkými vojenskými úradmi ho v júni 1945 internovali v táboroch vo Freisingu a od júla v Garmisch-Partenkirchene. Odtiaľ ho 27. októbra 1945 vydali do ČSR. Od 28. októbra 1945 bol väznený v Prahe na Pankráci, od 30. októbra 1945 vo väznici Krajského súdu v Bratislave. Obvinili ho z rozbitia ČSR, z podpory nemeckého vojnového úsilia, zo zločinov proti ľudskosti a zo zrady na povstaní. V procese pred retribučným Národným súdom, ktorý trval od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947, ho súdili spoločne s F. Durčanským a A. Machom. Išlo o jeden z najväčších politických procesov v slovenských dejinách. Proces sa neviedol objektívne a zámerne znevýhodňoval obžalovaného i jeho obhajobu. Až 15. apríla 1947 bol vynesený rozsudok - trest smrti obesením, za ktorý sa najviac exponovala komunistická strana. Väčšina členov vlády v Prahe hlasovala proti udeleniu milosti, za milosť boli ministri z Demokratickej strany a Československej strany lidovej. Proti trestu smrti sa verejne postavili slovenskí katolícki aj evanjelickí biskupi. Prezident E. Beneš si osvojil rozhodnutie vlády. Rozsudok bol vykonaný 18. apríla 1947 v Bratislave.
Prvým uceleným odborným dielom J. Tisu bola jeho doktorská práca Doctrina parthenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata (Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu, rukopis, 420 s.). Podrobil v nej kritike názory, že reformácia vrátila mariánsky kult do stavu, v akom sa nachádzal v časoch prvotného kresťanstva. Princípy svojej národnej filozofie, sociálnej filozofie, ideológie a štátovedy formuloval v početných prejavoch a úvahách, publikovaných v novinách i časopisoch. Východiskom jeho myslenia bol Nový zákon a tomistická filozofia, v sociálnej sfére pápežské encykliky. V otázke slovenskej politiky vedome nadviazal na štúrovcov a poukazoval na kontinuitu s ich politickým úsilím. Jeho koncept sociálnej filozofie vychádzal z modernej sociológie a štátovedy. Položil základy moderného chápania slovenskej štátnosti. Uznával primát duchovnej skutočnosti, no bral do úvahy aj hospodárske, politické i prirodzené determinácie. Jeho učenie o štáte možno nazvať komunitárny personalizmus. Štát ako najvýsostnejšia forma sociálneho právneho poriadku je nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie základného účelu jedného alebo viacerých národov, ktoré ho tvoria. Má morálnu hodnotu, no nie primárnu ani absolútnu. Jeho hodnota závisí od toho, či a do akej miery spĺňa svoju funkciu v službe primárnej hodnote jednotlivých a sociálnych osôb. Štát by mal podporovať základné práva a rozvoj týchto osôb.
Tisovo dielo možno rozčleniť na prejavy a prednášky a na preklady: Kašpar, J.: Učebnica katolíckeho náboženstva s časťou čítankovou. Pre vyššie triedy škôl stredných a im rovných ústavov (Trnava 1920, Ružomberok 1928), Avancini, N.: Život a učenie Ježiša Krista (Trnava 1924).
Napísal stovky aktuálnych politických, náboženských a filozofických článkov najmä do periodík Slovák, Duchovný pastier, Kultúra, Slovenská pravda, Organizačné zvesti HSĽS, Trenčan a i. V rokoch 1918-1919 bol redaktorom týždenníka Nitra, v rokoch 1924-1931 zodpovedným redaktorom časopisu Duchovný pastier, v r. 1924 hlavným spolupracovníkom týždenníka Slovák.

Pramene:

Polakovič, Š.: Z Tisovho boja. Bratislava 1941; Šimončič, A. - Polčin, J.: Dr. J. Tiso prvý prezident Slovenskej republiky. Bratislava 1941; Čulen, K.: Po Svätoplukovi druhá naša hlava. Cleveland, Ohio, 1947. Bratislava 1992; Paučo, J.: Dr. J. Tiso o sebe. Passaic 1952, Bratislava 1996 pod názvom Zamlčaná pravda o Slovensku, II. diel; ide o obhajovaciu reč J. Tisa; Vnuk, F.: President of the Slovak republic. Sydney 1967; Ďurica, M. S.: Die slowakische Politik 1938/39 im Lichte der Staatslehre Tisos. Bonn 1967; Eliáš, J. (zost.): Prezident J. Tiso. St. Catharines, Ont., 1978; Murín, K.: Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ont., 1987, Partizánske 1992; Ďurica, M. S.: J. Tiso. Slovenský kňaz a štátnik. 1. diel. Abano Terme 1989, Martin 1992; Rašla, A. - Žabkay, E.: Proces s Dr. J. Tisom. Bratislava 1990; Bystrický, V. - Fano, Š. (zost.): Pokus o politický a osobný profil J. Tisu. Bratislava 1992; Zamlčaná pravda o Slovensku. Partizánske 1996; Svedectvá pravdy o Slovensku I-II. Sereď 1997,1998; Kamenec, I.: Tragédia politika, kňaza a človeka. Bratislava 1998; Vrba, J.: Muž, ktorý sa vzoprel Hitlerovi. Bratislava 1998.

Autor kníh

Por. č.ZodpovednosťNázov Rok
945773Tiso, JozefDoctrina parthenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata1911
945774Tiso, JozefIdeológia slovenskej ľudovej strany1930
1044542Tiso, JozefVyhlásenie vlády Slovenskej krajiny1939
945775Tiso, JozefNapred1939
945776Tiso, JozefPolitika a náboženstvo1940
945777Tiso, JozefZa česť národa a budúcnosť štátu1940
945778Tiso, JozefVernosť svojmu rodu1941
945779Tiso, JozefZa jednotu národa1941
422838Tiso, JozefVodca k Hlinkovej mládeži1943
945781Tiso, JozefSvojho štátu sa nezriekame1944
403858Tiso, JozefDr. Jozef Tiso o sebe1952
40763Tiso, JozefKrátky životopis1992?
527703Tiso, JozefJozef Tiso Prejavy a články zv. 12002
294611Tiso, JozefPrejavy a články-Zv. 22007

Preklady diel zahraničných autorov

Por. č.ZodpovednosťNázov Rok
891994Avancini, P.M.Život a učenie Ježiša Krista. 2. zv.1924
476153Avancini, P.M.,S.J.Život a učenie Ježiša Krista. 1. zv.1924
1037140Kašpar, Josef,1863-1938Učebnica katolíckeho náboženstva s časťou čítankovou pre vyššie triedy škôl stredných a im rovných ústavov1933

Príspevky v knihách iných autorov

Por. č.ZodpovednosťNázov Rok
944828Pöstényi Ján, Mons., ThDr. h. c.Katolícke Slovensko1933

Šefredaktor periodika

Por. č.ZodpovednosťNázov Rok
1023332Tiso, JozefDuchovný pastier r. 5, č.1(dec.1921) - č.12(nov. 1922)1921/1922
1023337Tiso, JozefDuchovný pastier r. 6, č.1(dec.1922) - č.12(nov. 1923)1922/1923
1023341Tiso, JozefDuchovný pastier r. 7, č.1(dec.1923) - č.12(nov. 1924)1923/1924
1023343Tiso, JozefDuchovný pastier r. 7, č.1(dec.1924) - č.12(nov. 1925)1924/1925
1023345Tiso, JozefDuchovný pastier r. 8, č.1(dec.1925) - č.12(nov. 1926)1925/1926
1024641Tiso, JozefDuchovný pastier r. 9, č.1(dec.1926) - č.12(nov. 1927)1926/1927
1024643Tiso, JozefDuchovný pastier r. 10, č.1(dec.1927) - č.12(nov. 1928)1927/1928
476242Tiso, JozefDuchovný pastier r. 11, č. 1-12, 19291929

Autor článkov

Por. č.ČasopisRok ČísloZodpovednosťNázov
41702Duchovný pastier19422Dr. J. Tiso Katolícka výchova

Články o ňom

Por. č.ČasopisRok ČísloZodpovednosťNázov
1458Hlasy z Ríma19774ARCIBISKUP KMEŤKO ARCIBISKUP KMEŤKO VYDÁVA SVEDECTVO PRAVDE.