logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Bibliografia niektorých kňazov



Hattala, Martin

Tituly:

jazykovedec, univerzitný profesor

Životopisné dáta:

* 4. novembra 1821, Trstená, okr. Tvrdošín – † 11. decembra 1903, Praha

Životopis:

Narodil sa v rodine roľníka a remeselníka. Po absolvovaní základnej školy v rodisku navštevoval gymnázium v Trstenej, Jászberényi, Félegyháze a v srbskej Subotici. Od r. 1841 bol v bratislavskom Seminári sv. Imricha (Emericanum). Teológiu študoval v rokoch 1842-1843 v Trnave a v rokoch 1844-1848 vo Viedni.
Po vysvätení za kňaza (1848) pôsobil ako kaplán v Bzovíku, potom v Hodruši; od r. 1850 bol profesorom „českoslovenčiny“ na gymnáziu v Bratislave. Jazykovedu študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Ako súkromný docent prednášal slovanskú filológiu na tejto univerzite (1854), potom sa stal jej mimoriadnym (1860) a riadnym profesorom (1864).
V Subotici prišiel do styku so srbským kultúrnym prostredím a osvojil si srbčinu. Tam však stretal aj študentov z iných slovanských krajín a učil sa rôzne slovanské jazyky. V čase štúdií v Trnave sa stal členom krúžku, ktorý tam založili a viedli Ján Palárik a Jozef Karol Viktorin. Za prednášateľa na pražskú univerzitu ho odporúčal Pavol Jozef Šafárik. Už počas štúdií vo Viedni zostavil stručnú gramatiku slovenčiny pre potreby pastoračnej praxe; zaoberal sa v nej predovšetkým tvaroslovím. V auguste 1847 sa v Čachticiach zúčastnil na štvrtom zasadnutí spolku Tatrín o jednotnom spisovnom jazyku Slovákov a o návrhu etymologického pravopisného princípu. Stal sa aj členom jazykovedného výboru Tatrína, ktorý viedol Ľudovít Štúr. Vtedy ho poverili úlohou vypracovať novú slovenskú gramatiku. Spolu s Michalom Miloslavom Hodžom vydal v r. 1847 v Banskej Bystrici dielo Epigenes Slovenicus (Slovenský následník), v ktorom odôvodnil potrebu etymologického pravopisu.
V r. 1848 bol jedným z iniciátorov diskusie o reforme štúrovského pravopisu. Vydal latinskú prácu o slovenskej gramatike Grammatica linguae Slovenicae (Gramatika slovenského jazyka, Banská Štiavnica 1850), v ktorej sa ako prívrženec československej jazykovej jednoty usiloval o priblíženie slovenčiny češtine. Pri definitívnom uzákonení jednotného spisovného jazyka Slovákov, prerokovanom na stretnutí štúrovcov a bernolákovcov v Bratislave r. 1851, napísal z poverenia osobitného výboru normatívnu príručku spisovnej slovenčiny Krátka mluvnica slovenská. Syntetizoval v nej bernolákovskú i štúrovskú tendenciu vo vývoji slovenského jazyka a vytvoril základňu, z ktorej vyrastá v podstate dnešná spisovná slovenčina; práca mala základný význam pre jej ustálenie a ďalší vývoj. Potom sa venoval štúdiu češtiny a iných slovanských jazykov. Neskôr vyšlo jeho jazykovedné dielo Tschechisch-slowakische und Deutsche Aufgaben zum beiderseitigen Übersetzen und Lesestücke. K problematike spisovnej slovenčiny sa ešte vrátil, keď vyšla jeho dvojzväzková Mluvnica jazyka slovenského. Jej druhý zväzok vydala svojím nákladom Matica slovenská ako prvú ucelenú učebnicu o slovenskej syntaxi. Na Slovensku uverejňoval príspevky najmä v časopisoch Orol tatránski, Slovenskje národňje novini a Slovenskje pohľadi.
Vo vedeckom výskume sa zameriaval na problematiku českého a slovenského hláskoslovia, tvaroslovia a skladby. Vydal prácu Zvukosloví jazyku staro a novočeského a slovenského (Praha 1854). O rok neskôr vyšlo jeho dielo Skladba jazyku českého (Praha 1855), ktoré bolo cenným prínosom pre českú jazykovedu. Prácu Srovnávací mluvnice jazyka českého a slovenského (Praha 1857) zaviedli do škôl ako učebnicu. V r. 1865 vyšla v Prahe v Acta regiae scientiarum societatis Bohemicae jeho práca De contiguarum mutatione in linguis slavicis.
V odborných českých periodikách - Časopis Českého múzea. Kritická príloha k Národním listúm, Krok, Národní listy, Osveta, Pokrok, Prager Morgenpost, Svétozor - uverejňoval štúdie o slovanskej filológii. Obhajoval pravosť staročeských pamiatok, za čo ho kritizovali českí pozitivistickí vedci. Pre svoju rigoróznosť sa dostal do sporu s viacerými jazykovedcami. Vlastné kritiky a polemiky zhrnul v práci Brus jazyka českého. Autorsky spolupracoval na náučnom slovníku, ktorý pripravoval František Ladislav Rieger. Rozpoznal rozdiel medzi slovenčinou a češtinou, vyvrátil mnohé tvrdenia Čechov, podľa ktorých slovenčina nie je samostatným jazykom.
Politicky sa chcel opierať o veľké a mocné Rusko. Napísal o tom: „Nepanuje-li Rus v deváté částce okruhu zemského?“ Získal viaceré medzinárodné ocenenia. V r. 1858 sa stal členom Rímskej akadémie Dei Quiriti, v r.1861 členom Královskej českej společnosti náuk, r. 1867 dopisujúcim členom akadémie v Záhrebe a bol aj členom Petrohradskej akadémie vied, vyznamenaný ruským Radom sv. Anny II. stupňa.
Na jeho prácu nadviazali ďalšie generácie slovenských jazykovedcov.

Pramene:

Bagin, A.: Vybrané kapitoly zo slovenských cirkevných dejín. Bratislava - Trnava 1980, s. 50-51.

Autor kníh

Por. č.ZodpovednosťNázov Rok
479829Hattala, MartinGrammatica Lingue Slovenicae collate cum proxime cognata Bohemica1850
942352Hattala, MartinTschechisch-slowakische und Deutsche Aufgaben zum beiderseitigen Übersetzen und Lesestücke1851
942351Hattala, MartinKrátka mluvnica slovenská1852
161186Hattala, MartinZvukosloví jazyka staro-i novo-českého a slovenského : 1.díl.1854
942353Hattala, MartinSkladba jazyku českého1855
570324Hattala, MartinSrovnávací mluvnice jazyka českého a slovenského1857
395427Hattala, MartinMluvnica jazyka slovenského I.1864
1049220Hattala, MartinMluvnica jazyka slovenského II.1865
942354Hattala, MartinBrus jazyka českého1877